Slovenské slovníky

Krátky slovník slovenského jazyka 4

z r. 2003.

volať nedok.

1. silným hlasom (na diaľku) oznamovať, kričať (význ. 2): v. z veľkej diaľky, v. na záprah, v. za odchádzajúcimi, počuť v-nie o pomoc

2. (o niekt. vtákoch) ozývať sa (význ. 1), ohlášať sa: prepelica v-á, v-nie divých husí

3. hlasom, vyslovením mena ap. upútavať pozornosť: v. (na) známych, v. deti domov; choď, v-jú ťa! v. niekoho posunkami;

pren. povinnosť (nás) v-á

4. (úradne) žiadať prítomnosť niekoho: v. pohotovosť, políciu; v. priateľa na svadbu, za svedka pozývať

5. tech. prostriedkom nadväzovať spojenie, dávať popud ap.: v. známym telefonovať; v-l, že odchádza; v. výťah privolávať

6. kniž. dožadovať sa, dovolávať sa: v. po náprave, po pomste

7. používať meno niekoho, niečoho; oslovovať (nejakým) menom; nazývať, menovať: v-li ho (náš) starý; toto miesto v-me zátišie; v-li sa dôvernými menami

● do neba v-úca krivda veľká; kniž.: → hlas v-úceho, v-úci na púšti; v. na zodpovednosť niekoho robiť zodpovedným; ako sa do hory v-á, tak sa z hory ozýva;

opak. volávať -a

// volať sa mať meno, nazývať sa, menovať sa: ako sa v-š? táto súčiastka sa v-á guľkové ložisko;

opak. volávať sa

Pravidlá slovenského pravopisu

z r. 2013 – kodifikačná príručka.

volať ‑á ‑ajú nedok.; volať sa

Synonymický slovník slovenčiny

z r. 2004.

kričať 1. vydávať hlasný, prenikavý hlas, zvuk (o živých tvoroch, najmä o ľuďoch) • volať (niečo pritom oznamovať): z diaľky na nás kričia, volajú • kríkať (Tatarka, Timrava) • robiť krik: deti na dvore kričia, robia krik • vykrikovať • vykríkať • vyvolávať (s prestávkami): ešte dlho za nami vykrikovali, vyvolávali • pokrikovať • zried. pokríkať (prerušovane): pokrikovať na hráčov • expr.: revať • vyrevovať • vyrevúvať • vrieskať • vyvreskovať • vyvreskúvať • vrešťať: reval, vrieskal na nás z plného hrdla; opice vrešťali • expr.: škriekať • škrečať (škrekľavo kričať) • expr. ziapať (zlostne, nahnevane) • pejor.: jačať • bľačať • bliakať • vybľakovať • vybľakúvať (nepríjemne al. ako zviera): jačal od hrôzy; Nebliakaj na mňa! • expr.: zavýjať • ujúkať • ryčať • ručať (ťahavo): ryčala od bolesti • expr. štekať • brechať (zlostne): ustavične na seba štekali • expr.: hulákať • hučať • húkať (nepríjemne): huláka, húka na deti • expr. hrmieť (kričať hromovým hlasom) • expr.: hartusiť • hartušiť (znepokojovať krikom) • nár.: harmantiť • hvečať • hriakať • herbeľovať

2. p. biť sa 2

nazývať používať meno niekoho, niečoho • volať: tieto rastliny nazývame teplomilné; volali ho starý • hovoriť: hovorili jej babka • pomenúvať • titulovať (obyč. ako oslovenie): pomenúvali ho po mene; titulovali ho pán docent • kniž.: menovať • zvať: vrch zvaný Stoh; vedel menovať veci pravým menom • prezývať (používať prezývku): prezývali ho Uchom

volať sa mať meno • nazývať sa • kniž.: menovať sa • zvať sa: Ako sa voláš?; dedina sa nazýva, menuje Očová • hovor. zastar. písať sa • fraz. niesť meno po niekom/niečom

volať 1. (o človeku) silným hlasom oznamovať • kričať: volá o pomoc, kričí zo sna • ohlášať sa • ohlasovať sa • ozývať sa (odniekiaľ): ohlášal sa, ozýval sa z izby • vyvolávať • vykrikovať (často, ustavične): vyvolávala na susedku

2. (o niektorých vtákoch) vydávať zvuky • ohlášať sa • ohlasovať sa • ozývať sa: divé husi volajú, prepelice sa ohlášajú

3. hlasom, vyslovením mena a pod. upútavať pozornosť • kniž. zvať: volal deti domov • pozývať (na účasť na niečom): volal, pozýval ho na konferenciu, na návštevu • vyzývať • vyvolávať (opätovne volať): vyvoláva ma k nim hrať sa spolu

4. telefonicky nadväzovať spojenie • telefonovať • ozývať sa • ohlášať sa: pravidelne volal, telefonoval, ohlášal sa z cudziny

5. používať meno • nazývať: volali ho starký • kniž.: menovať • zvať: vrch zvali Grúň • pomenúvať • označovať (o rastlinách, veciach): tieto rastliny označujeme ako teplomilné • oslovovať • titulovať (o človeku): titulovali ho pán doktor • prezývať (volať prezývkou, dávať niekomu prezývku): prezývali ju papuľou

6. p. žiadať 1

žiadať 1. predkladať nejakú žiadosť (ústne al. písomne, úradne al. súkromne), uplatňovať nárok na niečo • požadovať: žiadame, požadujeme splnenie podmienok; žiadať, požadovať disciplínu v škole • vyžadovať • dožadovať sa • domáhať sa (nástojčivo žiadať): vyžadujú od nás, aby sa škody napravili; domáhajú sa svojho práva • dovolávať sa • volať (naliehavo, úpenlivo žiadať): dovolávať sa pomoci, slobody, volať o pomoc, volať po slobode • robiť si nároky • nárokovať si: robí si nároky na odmenu; nárokuje si výhody • chcieť (vyjadrovať želanie, túžbu, aby sa niečo uskutočnilo): chcem od teba sľub; Možno od nás chcieť toľké odriekanie? • kniž. postulovať (stavať požiadavku): postulujeme uplatnenie nášho stanoviska • expr.: zaprisahať • zaprisahávať (nástojčivo žiadať): Zaprisahám, zaprisahávam ťa, neprezraď ma!

2. predkladať nejakú žiadosť, ktorej splnenie závisí od vôle žiadaného • pýtať: žiada, pýta od rodičov podporu; žiadajú, pýtajú ma o pomoc • vypytovať • vypytúvať (ustavične žiadať) • prosiť (úctivo, zdvorilo žiadať): prosiť o prepáčenie, o milosť, o vyhovenie, o strpenie • expr., často pejor.: proskať • prosíkať • prosinkať (ponížene žiadať): nebudem sa vám prosíkať, pros(in)kať • expr. zried. žiadostiť (Figuli) • naliehať • vymáhať (dôrazne žiadať): naliehajú na nás, aby… ; vymáhať si zľavu

3. nevyhnutne potrebovať (obyč. o veci) • žiadať si • vyžadovať (si): vina (si) žiada potrestanie; dom (si) už žiada, vyžaduje opravu • pýtať si • subšt. koledovať (si): priam si koledoval o to nešťastie

Slovník slovenského jazyka

z r. 1959 – 1968^*.

volať¹, -á, -ajú nedok.

1. (bezpredm. i čo, na koho, na čo, za kým, za čí i so spoj. že) (o človeku) vydávať silný, mocný hlas; veľmi hlasno niekomu niečo oznamovať, ohlasovať (obyč. pri dorozumievaní na diaľku); kričať; (o zvieratách) ozývať sa, ohlášať sa: v. z veľkej diaľky; v. silným, mocným hlasom; kniž. v. veľkým hlasom (Rúf.); v. niekomu na slávu; Ľudia volali na seba jasnejšími hlasmi. (Urb.); v. na kone, na záprah; v. za odchádzajúcimi; „Máš?“ voláme o dušu. (Mor.) Z plného hrdla volám: Odzbrojiť! (Len.) Ktosi volal, že horí povala. (Hor.); kukučka volá; Kohút zaspieva hlasom trikrát volajúcim. (Rúf.);

pren. (o veciach) vydávať zvuk, ozývať sa: trúba volá (Vaj.) Keby som ja mlčal, kamene budú volať. (Zúb.)

● Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva (prísl.) o primeranej reakcii na niečie konanie; bibl., kniž. hlas volajúceho (volajúci) na púšti zbytočné, márne reči, al. snahy, nenachádzajúce ozvenu, ohlas;

2. (koho, čo) hlasom (obyč. vyslovením mena), posunkami ap. vyzývať, pobádať niekoho, aby k niekomu prišiel, aby niekam išiel: v. niekoho späť; v. deti domov; Počuť ženský hlas. Volá ma matka. (Vám.) Volajú raňajkovať. (Ráz.) Poďte dnu, — volá majster. (Taj.) Poď sa pigať, Maroš! — volá ho Miško. (Ráz.) Zuza ho volá očami. (Tim.) Pohvizdujem na psa, volám ho, ale nič. (Švant.); pren. práca, povinnosť ho volá musí sa venovať práci, povinnosti, má prácu, povinnosť;

3. (koho) vyzývať, pozývať niekoho ustálenou (úradnou al. priateľskou formou), aby niekam prišiel, aby navštívil niekoho al. nejaké miesto s nejakým cieľom, v nejakej veci ap.: v. lekára, v. pohotovosť, bezpečnosť; v. niekoho na (pred) súd predvolávať; v. niekoho na návštevu, na svadbu; Prišiel som vás volať na radostník. (Laz.) Dostal som telegram, volajú ma na poradu. (Urbk.) Volajú ho na všetky strany do kosby. (Taj.); v. niekoho za svedka; pren. kniž. v. niekoho na zodpovednosť robiť zodpovedným;

4. hovor. (koho, komu, kam) telefonicky sa spájať s niekým, telefonovať niekomu: v. (telefonicky) priateľa, priateľovi; v. na sekretariát, na hlavnú správu; (Informátor) načúval (pri aparáte) a dával Jožkovi najavo, že volá sekretárka. (Štef.)

5. (o čo, po čom, zried. i po kom) naliehavo, úpenlivo si žiadať niečo al. niekoho, dožadovať sa, dovolávať sa niečoho al. niekoho: v. o pomoc, v. o pomstu; v. po slobode, v. po náprave; Tu nič nedýcha, nevolá po živote. (Jaš.) Hydrocentrála bola preťažená, každý volal po elektrickom prúde. (Min.) Volali po štátnom zástupcovi, žiadali hlavu cenzora, ktorý článok prepustil. (Letz); cirk. hriech volajúci do neba, o pomstu, do neba volajúci hriech veľmi ťažký; kniž. do neba volajúca krivda, urážka veľmi veľká, ťažká;

opak. volávať, -a, -ajú;

dok. k 1-4 zavolať, k 1 i zvolať

volať², -á, -ajú nedok. (koho, čo ako) používať pre niekoho, pre niečo nejaké meno, nejaký názov, oslovovať nejakým menom, nazývať, menovať: Ako ťa volajú, Hanka. (Fr. Kráľ) Starý, — takto ho volali všade, hoci jeho riadne meno bolo Ignác Lálik. (Švant.) U Jablonských mali psa. Belkom ho volali. (Janč.) Toto miesto volali klubovňou. (Laz.);

opak. volávať, -a, -ajú

|| volať sa

1. používať pre seba nejaké meno, nazývať sa, menovať sa: Ako sa voláte po mene? — Podmaník. (Tat.) Tam v pozadí ten vrch sa volá Ďumbier. (Fr. Kráľ)

2. navzájom sa oslovovať nejakým menom, nazývať sa, menovať sa: Tie dve ženy si nájdu cestu k sebe. V krátkom čase sa budú volať krstnými menami. (Zel.);

opak. k 2 volávať sa

Morfologický analyzátor

volať nedokonavé sloveso
(ja) volám VKesa+; (ty) voláš VKesb+; (on, ona, ono) volá VKesc+; (my) voláme VKepa+; (vy) voláte VKepb+; (oni, ony) volajú VKepc+;

(ja som, ty si, on) volal VLesam+; (ona) volala VLesaf+; (ono) volalo VLesan+; (oni, ony) volali VLepah+;
(ty) volaj! VMesb+; (my) volajme! VMepa+; (vy) volajte! VMepb+;
(nejako) volajúc VHe+;