volať1, -á, -ajú nedok.
1. (bezpredm. i čo, na koho, na čo, za kým, za čí i so spoj. že) (o človeku) vydávať silný, mocný hlas; veľmi hlasno niekomu niečo oznamovať, ohlasovať (obyč. pri dorozumievaní na diaľku); kričať; (o zvieratách) ozývať sa, ohlášať sa: v. z veľkej diaľky; v. silným, mocným hlasom; kniž. v. veľkým hlasom (Rúf.); v. niekomu na slávu; Ľudia volali na seba jasnejšími hlasmi. (Urb.); v. na kone, na záprah; v. za odchádzajúcimi; „Máš?“ voláme o dušu. (Mor.) Z plného hrdla volám: Odzbrojiť! (Len.) Ktosi volal, že horí povala. (Hor.); kukučka volá; Kohút zaspieva hlasom trikrát volajúcim. (Rúf.);
pren. (o veciach) vydávať zvuk, ozývať sa: trúba volá (Vaj.) Keby som ja mlčal, kamene budú volať. (Zúb.)
● Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva (prísl.) o primeranej reakcii na niečie konanie; bibl., kniž. hlas volajúceho (volajúci) na púšti zbytočné, márne reči, al. snahy, nenachádzajúce ozvenu, ohlas;
2. (koho, čo) hlasom (obyč. vyslovením mena), posunkami ap. vyzývať, pobádať niekoho, aby k niekomu prišiel, aby niekam išiel: v. niekoho späť; v. deti domov; Počuť ženský hlas. Volá ma matka. (Vám.) Volajú raňajkovať. (Ráz.) Poďte dnu, — volá majster. (Taj.) Poď sa pigať, Maroš! — volá ho Miško. (Ráz.) Zuza ho volá očami. (Tim.) Pohvizdujem na psa, volám ho, ale nič. (Švant.); pren. práca, povinnosť ho volá musí sa venovať práci, povinnosti, má prácu, povinnosť;
3. (koho) vyzývať, pozývať niekoho ustálenou (úradnou al. priateľskou formou), aby niekam prišiel, aby navštívil niekoho al. nejaké miesto s nejakým cieľom, v nejakej veci ap.: v. lekára, v. pohotovosť, bezpečnosť; v. niekoho na (pred) súd predvolávať; v. niekoho na návštevu, na svadbu; Prišiel som vás volať na radostník. (Laz.) Dostal som telegram, volajú ma na poradu. (Urbk.) Volajú ho na všetky strany do kosby. (Taj.); v. niekoho za svedka; pren. kniž. v. niekoho na zodpovednosť robiť zodpovedným;
4. hovor. (koho, komu, kam) telefonicky sa spájať s niekým, telefonovať niekomu: v. (telefonicky) priateľa, priateľovi; v. na sekretariát, na hlavnú správu; (Informátor) načúval (pri aparáte) a dával Jožkovi najavo, že volá sekretárka. (Štef.)
5. (o čo, po čom, zried. i po kom) naliehavo, úpenlivo si žiadať niečo al. niekoho, dožadovať sa, dovolávať sa niečoho al. niekoho: v. o pomoc, v. o pomstu; v. po slobode, v. po náprave; Tu nič nedýcha, nevolá po živote. (Jaš.) Hydrocentrála bola preťažená, každý volal po elektrickom prúde. (Min.) Volali po štátnom zástupcovi, žiadali hlavu cenzora, ktorý článok prepustil. (Letz); cirk. hriech volajúci do neba, o pomstu, do neba volajúci hriech veľmi ťažký; kniž. do neba volajúca krivda, urážka veľmi veľká, ťažká;
opak. volávať, -a, -ajú;
dok. k 1-4 zavolať, k 1 i zvolať
volať2, -á, -ajú nedok. (koho, čo ako) používať pre niekoho, pre niečo nejaké meno, nejaký názov, oslovovať nejakým menom, nazývať, menovať: Ako ťa volajú, Hanka. (Fr. Kráľ) Starý, — takto ho volali všade, hoci jeho riadne meno bolo Ignác Lálik. (Švant.) U Jablonských mali psa. Belkom ho volali. (Janč.) Toto miesto volali klubovňou. (Laz.);
opak. volávať, -a, -ajú
|| volať sa
1. používať pre seba nejaké meno, nazývať sa, menovať sa: Ako sa voláte po mene? — Podmaník. (Tat.) Tam v pozadí ten vrch sa volá Ďumbier. (Fr. Kráľ)
2. navzájom sa oslovovať nejakým menom, nazývať sa, menovať sa: Tie dve ženy si nájdu cestu k sebe. V krátkom čase sa budú volať krstnými menami. (Zel.);
opak. k 2 volávať sa