vokál -u L -i mn. -y m. lingv. samohláska;
vokalický príd.
vokál -lu L -li pl. N -ly m.
vokál1 -u m. ‹l› lingv. hláska prevažne s charakterom tónu, pri ktorej artikulácii sa priechod vzduchu hláskovým traktom uvoľňuje, samohláska;
vokálový príd.: lingv. v-á harmónia vokálna 1;
vokalický príd.: v-á sústava;
vokalicky prísl.
vokál2 -u m. ‹l› hud. hudobný hlasový prejav: skladba pre bicie, flautu a v-y
samohláska lingv. hláska, ktorej podstatou je tón vznikajúci rozochvením vzduchu v ústnej al. nosovej dutine • lingv. vokál: slovenčina má šesť krátkych samohlások, vokálov
vokál p. samohláska
vokál, -u, 6. p. -i, mn. č. -y m. fon. samohláska
vokál, vokáles m lat samohláska: židowska reč zadnych vocalesúw nema (PP 1734); diphthongus: dwuch vocaluw spogeni (KS 1763)