vodca -u mn. -ovia m.
1. kto stojí na čele spoloč. skupiny, hnutia: politickí, ideoví v-ia, v. ľudu, v. sprisahania
2. kto udáva smer cesty: horský v., v. výpravy;
vodkyňa -e -kýň ž.;
vodcovský príd.: v-á osobnosť, v-é schopnosti;
vodcovsky prísl.;
vodcovstvo -a s.: ujať sa v-a
vodca -cu pl. N -covia m.
vodca kto vedie istú spoločenskú skupinu, hnutie: politickí, odborárski vodcovia • veliteľ: veliteľ skupiny • kapitán (v minulosti vodca objektu, územia a pod.): kapitán hradu, mesta • kormidelník: kormidelník štátu • tribún: tribún revolúcie • náčelník (hlava kmeňa al. rodu): indiánsky náčelník • hist. hajtman (vojenský vodca): kozácky hajtman • hist. ataman (kozácky vodca) • kniž. koryfej: ideový koryfej • hovor. šéf • slang. šerif: šéf, šerif bandy • slang. bos • vajda (vodca skupiny Rómov)
vodca, -u mn. č. -ovia m.
1. osoba, ktorá je na čele nejakej spoločenskej skupiny, nejakého spoločenského celku (národa, spoločenskej triedy, organizácie), hnutia a pod.: v. národa, v. ľudu, v. proletariátu; v. mládeže; ideový, duchovný v.; v. povstania, v. sprisahania; politickí, odborárski v-ia; pren. Literatúra je v úzkej spojitosti s rozvojom národa, raz ako vodca, raz ako sprievodca. (Vlč.)
2. osoba, ktorá ukazuje cestu, smer niekomu al. niečomu; osoba, ktorá vedie, usmerňuje pohyb niekoho al. niečoho, niečie konanie a pod.: v. sprievodu; horský v.; v. výpravy vedúci; v. vojska (Kal.) veliteľ; Bola som vdova mladá, neskúsená, bez vodcu a ochrancu. (Kuk.); pren. Jej vodcom je jeho láska. (Kuk.);
vodkyňa, -ne, -kýň ž.;
vodcovský príd. patriaci, prislúchajúci vodcovi; vyznačujúci, charakterizujúci vodcu; vykonávaný vodcom v-á hodnosť, funkcia; v-é schopnosti, v-é vlastnosti; v-á činnosť, v-é pôsobenie;
vodcovstvo, -a str.
1. stav, postavenie, funkcia vodcu: prijať prevziať, odmietnuť v.; kandidát na v. (Stod.);
2. činnosť, pôsobenie vodcu: robiť niečo pod v-om niekoho
vodca [vu-], vodec [vo-, vu-] m 1. osoba, ktorá je na čele nejakej spoločenskej skupiny, hnutia a pod.: skrze wudce pana Palffiho na switanj wzata gest Raba (RUŽOMBEROK 1598); dux: wudec (VT 1648); ductor: wodec, wudce (WU 1750); pry tomto (zamku Playzenburk) zachynul wudca wogska cysarskeho Pappenhaym (KrP 1760) 2. osoba, ktorá ukazuje cestu, usmerňuje konanie: ó, Marya, hwezda morská, yasná swýce, wudce lidska (CC 1655); (Bože) deg vpokogeni, at tebe za wudce mame (RG 18. st); (na ceste do neba) gest wec potrebna zaopatriti wudce, který by te mohel uvadzeti do neba (CDu 18. st); -ovský príd k 1: Geho Jasnost wudcowská mý radj w znamost uwadzet (DuD 1717); wudcowskj urad na Polimena prenesl (PT 1796); -ovstvo s vojvodstvo: Limburg ge wudcewstwj dluhost mili sedem (KCS 18. st)