vláčiť1, -i, -ia nedok.
1. (čo, koho) ťahať za sebou; ťahaním, šúchaním po zemi (po vode) niekam dopravovať: v. niečo, niekoho po zemi; v. vlečku, závoj za sebou; v. pne, kmene na reťazi (pri zvážaní dreva); Kravičky ťažký pluh vláčili od rána. (Bedn.) Tu nemusel motocyklista vláčiť lyžiara po zasneženej ceste. (Bedn.)
● hovor. expr.: ledva (sotva) nohy vláči za sebou ťažko, namáhavo kráča; vláči nos po zemi chodí so sklonenou hlavou, je smutný, sklesnutý: Môžeme si smelo zaspievať miesto toho, aby sme vláčili nosy po zemi. (Jes.)
2. expr. (čo, koho) ťažko, s námahou nosiť: v. drevo, uhlie, vodu; v. batohy, vrecia na chrbte; Pestoval svojho dvojročného brata. Vláčil ho na chrbte všade so sebou. (Zúb.)
● hovor. Kde ťa (vás) čerti vláčia? kde chodíš (chodíte), kde si (ste) tak dlho?
3. hovor. expr. (koho, čo) veľa chodiť s niekým po rozličných miestach, vodiť niekoho niekade Vláčil nás po všetkých kútoch mesta, po rozličných majstroch a dielňach. (Tomašč.) Ruky do železa a hybaj ma vláčiť po Trenčíne na postrach obyvateľstva. (Jes.); v. niekoho po súdoch súdiť sa s niekým; v. niekoho po novinách písať o niekom (obyč. urážlivo, hanlivo); rozhorčoval sa, že jeho meno vláčia v novinách. (Tat.);
opak. vláčievať, -a, -ajú
|| vláčiť sa
1. ťahať s za niekým, za niečím, šúchať sa po niečom (obyč. po zemi); byť vo vleku, vliecť sa: Odel ho (dieťa) do svojho kožucha, ktorý sa mu vláčil po zemi. (Jégé) Teperila vrece s obilím. Vrece je dlhé, temer sa jej vláči po zemi. (Tim.); expr. Ruky sa jej vláčili temer po zemi (Červ.) mala ich ťažké, upracované a vyťahané; pren. expr. Krehké tvary jarných pár vláčili sa nad brázdami (Fig.) vznášali sa nízko nad brázdami.
2. hovor. expr. ťažko, namáhavo sa pohybovať, ťažko, s námahou chodiť: Vstala, vláčila sa na nohách, ale zase obľahla. (Taj.) Vláčila sa ako tieň, údy na nej bolengali sťa podťaté konáre. (Fr. Kráľ)
3. hovor. expr. chodiť niekam s nejakým cieľom, navštevovať nejaké miesto: Hnevajú sa, keď sa naši ľudia sem vláčia na vodu. (VHV) Toľko ľudí sa sem vláči, a každý chce dačo odniesť. (Kal.) Povedala som ti, aby si sa ta nevláčil. (Kuk.) Nič nerobíš. Vláčiš sa po kadejakých schôdzkach. (Urb.); vláči sa za dievčatmi je záletný; v. sa s dievčaťom, s chlapcom mať známosť; Bol dôstojníkom a vláčil sa s herečkami. (Jes-á)
4. hovor. expr. chodiť bez cieľa, túlať sa, potulovať sa, potĺkať sa: v. sa poľom (Vaj.); Už roky sa vláčim kade-tade. (Ondr.) Doma ste mali sedieť, nie sa vláčiť v takomto čase. (Hor.); pren. Jej myseľ sa vláčila po krásnych záhradách (Hor.) blúdila;
opak. vláčievať sa
vláčiť2, -i, -ia nedok. nár. (čo i bezpredm.) brániť: v. pole bránami