visieť, -í, -ia, nedok.
1. byť upevnený, zachytený tak, že ťažisko je pod miestom upevnenia; byť zavesený: obraz, zrkadlo visí na stene, lampa visí z povaly; kabát visí na vešiaku, na klinci; V každom obloku žiackeho vagóna viseli tabuľky s nápisom. (Vám.) V pitvore visel zvonec, ktorý zvolával čeliadku. (Kuk.) Šunka visela v komore. (Stod.) Z čiernych trámov visia pletence cesnaku. (Zúb.)
● Damoklov meč mu visí nad hlavou žije v ustavičnom nebezpečenstve; hovor. život mu visí na vlásku, na nitke a) je ohrozený (na živote); b) každú chvíľu môže zomrieť; len na vlásku viselo veľa nechýbalo. Len na vlásku viselo, že nenašiel svoj hrob vo vlnách. (Letz)
2. byť vo zvislej, sklesnutej polohe, smerovať nadol, ovísať: Ruky nečinne viseli. (Rys.) Sedí na stoličke, nohy jej visia. (Taj.) Zaspalo, nebožiatko! Ako jej hlavička visí. (Vaj.); hovor, expr. handry, zdrapy z neho visia je veľmi otrhaný; šaty len tak na ňom visia je veľmi chudý; konáre len tak visia sú veľmi obrodené, je na nich veľa ovocia;
3. vyčnievať spod niečoho, trčať nadol: šaty visia spod kabáta; visí jej spodnica (Tim.); Spod čiapky visia pradená hustých vlasov. (Kuk.)
4. expr. byť obesený: Na jednom strome visel jeden (obesenec), na druhom dvaja. (Reis.) Jánošík visí. Žiali jeho mater. (Len.)
5. expr. zried. čnieť, pnúť sa, vypínať sa, týčiť sa, klenúť sa nad niečím: Na Sitna vrcholci dumná visí skala. (Sládk.) Tu nad tebou visia iba vršiská. (Tat.)
6. (nad čím, zried. i v čom) vznášať sa, byť nehybne rozložený nad niečím: Sivé mračná ostali visieť nad krajinou. (Tal.) Vzduch sťa roztopené olovo visel nad zemou. (Urb.) Neznesiteľná letná spara visela nad poľom. (Skal.) Búrka visela nad mestom (Tomašč.) hrozila búrka; pren. Nešťastie visí vždy nad hlavou ako búrlivé mračno (Jil.) stále hrozí.
● niečo visí vo vzduchu situácia je napätá;
7. (na čom, na kom) byť pripútaný k dačomu, byť závislý od dačoho: sen, na ktorom ste utkveli a visíte na ňom (Hor.); Dlžoba sčasti na ňom (na dome) visí. (Pláv.) Ešte na konci vojny 55 % obyvateľstva viselo svojou existenciou na preťaženej pôde. (Novom.)
● hovor. expr. v. na niekom, na niečom očami, pohľadom uprene sa pozerať na niekoho, na niečo, uprene pozorovať niekoho, niečo; v. niekomu na ústach, na perách pozorne sledovať niečie rozprávanie, pozorne počúvať niekoho; v. niekomu na pätách stále, neodbytne chodiť za niekým, sledovať niekoho;
8. expr. (na kom, na čom) byť niekomu al. niečomu úplne oddaný, veľmi ľúbiť, mať rád niekoho al. niečo: Celým srdcom visela na Milošovi. (Laz.) Chlapec ju mal rád, až chorobne visel na nej. (Zel.) Ivan visel až s výstrednou oddanosťou na svojom druhovi. (Letz) On srdcom i dušou visí na mlyne. (Vaj.);
opak. visievať, -a, -ajú