vina, -y, vín ž.
1. priama príčina niečoho nenáležitého, zlého, nepríjemného ap., zodpovednosť za niečo nenáležité, zlé, nepríjemné ap.: mať, niesť (hlavnú, najväčšiu) vinu na niečom; dávať vinu niekomu; zvaliť, zvaľovať vinu na niekoho, na niečo; Stalo sa to mojou vinou; vlastnou vinou (bez vlastnej viny) sa dostať do nešťastia; Tvoja mať chcela, aby si bol len sluhom. Na nej je vina. (Tim.) Všetka vina padá na mňa (Záb.) ja som to zavinil. Ja som všetkému na vine. (Stod.) Sám si je vina (Taj.) sám si niečo zavinil. Rozišli sa navždy a ona bola toho vinou. (Jégé) Z jeho viny som prišiel o ruku. (Zúb.) Greguš videl celú vinu nešťastia v odrodilstve. (Vaj.)
● prišívať inému vinu za golier (Jes-á) nespravodlivo obviňovať;
2. previnenie, prehrešenie sa, priestupok; hriech: dopustiť sa (veľkej, ťažkej) viny; dokázať niekomu vinu, pykať za viny mať pocit, vedomie viny; odpustiť niekomu vinu; Sám sa priznávaš k svojej vine. (Kal.); hriešnici, ktorých tlačí ťažká vina (Kuk.); Poznaj chyby i viny svoje, poklesky. (Hviezd.) Prichytili ste, pane, votrelca. Teda s pravdou von. Moja vina. (Vaj.) Smrť zmýva jeho ťažké viny. (Žáry); práv. zbaviť obvineného viny; súd ustálil vinu obžalovaného