vietor, vetra, 6. p. vetre, mn. č. vetry m.
1. pohybujúci sa vzdušný prúd: slabý, mierny, čerstvý, silný, prudký, búrlivý, ostrý, nárazový v.; vlhký, suchý, teplý, ľadový, mrazivý v.; morský, vnútrozemský, pasátový v.; jarný, letný, jesenný v.; severný, južný v.; v. fúka, duje, fičí, šibe, zavýja; hukot v-a; strhol sa, zdvihol sa, schytil sa v.; v. sa obrátil, zmenil smer; v. ženie mraky, prináša dážď, búrku; v. lomcuje stromami; závany, nárazy, nápor v-a; v-om ošľahaná tvár; byť, nachádzať sa za v-om kde nefúka vietor, i pren. byť v bezpečí, mimo ruchu, diania ap.; uháňa, beží, ženie sa, letí ako v., rýchlosťou v-a, s v-om opreteky, kniž. na krídlach v-a rýchle; mladá žena (je) ako jarný vietor (Mňač.) nestála, náladová; stratil sa, zmizol ako v. rýchle; vietor ho zašiel, ofúkol ochorel, prechladol bič vetra (Bod.) prudký vietor; pren.: (zlý) vietor zo zašiel, ofúkol ochorel, prechladol (obyč. o chúlostivých ľuďoch); chrániť, opatrovať ap. niekoho, aby ho ani v. neofúkol úzkostlivo niekoho chrániť, rozmaznávať; Chudorľavý, že by ho vietor odfúkol (Letz) veľmi slabý. Jedného syna mi vietor zavial až tam na Kóreu (Tal.) dostal sa, odišiel až tam; ktorý v. ho sem dovial, doniesol akou náhodou sa sem dostal; vojnový v. (Lajč.) ničivá vojna; revolučný v.; rušné, pohnuté revolučné časy; zavial nový v., nové vetry dujú zmenili sa pomery, nastali nové, iné poriadky
● byť v-om podšitý o prefíkanom, falošnom človeku; hovoriť, rozprávať do v-a nerozvážne, ľahkomyseľne rozprávať, tárať; pustiť niečo do v-a a) nevšímať si, opomenúť; b) (o slovách, o reči) povedať niečo bez uváženia; byť do v-a o ľahkomyseľnom, ľahkovážnom človeku: (Ujček sú) veselý, zhovorčivý — trochu do vetra. (Ráz.-Mart.); obracať sa po v-e, ako v. fúka byť prospechársky bezcharakterný; kam v., tam plášť; bibl., kniž. (je ako) trstina vo v-e (vetrom) sa klátiaca o nestálom, bezcharakternom, prospechárskom človeku; vziať niekomu v. z plachiet pripraviť ho o iniciatívu, predbehnúť ho v iniciatíve; proti vetru sa nedá dúchať (prísl.) prirodzený beh udalostí sa nedá zmeniť; vie, odkiaľ v. duje (fúka, veje) má podozrenie, vie, čo je príčina; Kto v. seje, žne dážď (prísl.) kto spôsobuje zlo, nezhody ap., musí niesť i následky. Nič to zato, že je blato, príde vietor, vyfúka to (prísl.) aj to, čo je zlé, nepríjemné, môže sa pominúť. Bez vetra sa ani list na strome nepohne všetko má svoju príčinu; keď sa o niečom hovorí, klebetí, obyčajne je na tom niečo pravdy. To je všetko len vietor! (Tim.) to nemá stálosti, ceny, to pominie.
2. expr. o pojašenom, neserióznom človeku, pochábeľ, vetroplach: Vieš, že som nie dáky vietor, pochábeľ. (Tim.) Anne bolo smiešno, že by Žúrik mal byť ujčekom Márie, tejto vážnej, usadlej, hlbokej povahy — taký vietor! (Vaj.)
3. odb. vzduch, ktorý sa dostáva do vysokej pece;
vetrový príd. k 1: v-é búrky víchrice; v-é podmienky; v-é vývraty, v-á erózia spôsobené (-á) vetrom; Každý letí, akoby mal krídla vetrové (J. Kráľ) rýchle; hovor. v-é cukríky mentolové;
vetrík, -a i vetríček, -čka, zried. i vetierok, -rka (Kal.) m. zdrob. expr. slabý, mierny vietor, vánok: ľahký, tichý, lahodný, ihravý v.; podúva, povieva v.; pren.; ty si ani vetríka nedopustil na ňu (Tim.) úzkostlivo si ju chránil, rozmaznával si ju; chráni, opatruje ho, aby ho ani v. neofúkol úzkostlivo si ju chránil, rozmaznával si ju; chráni, opatruje ho, aby ho ani v. neofúkol úzkostlivo ho chráni, rozmaznáva ho;
vetrisko, -a, -trísk str. i m. zvel. silný, prudký vietor: v. skučí (J. Kráľ) schytili sa vetriská (Bedn.)