vetva, -y, -tiev (star. i vetev, -tvi/-tve) ž.
1. časť stromu al. kra vyrastajúca obyč. z kmeňa, konár, haluz; odnož: lipová v., horné, spodné v-y stromov; holé, suché, polámané v-y; plodonosná v.; rozložené vetvy štíhly jedlíc (Ráz.); Čaká holúbka svojho, na mandľovníka si sediac vetvi. (Hviezd.); poľov. v. parohov;
2. časť, zložka, odnož rodu, národa al. iného ľudského spoločenstva: rodová v., vedľajšia v. rodiny; pokrvný v priamej v-e; vek rozpadnutia sa Slovanov na vetve (Dobš.); indoeurópsky jazyk sa rozdelil na v-y;
3. jedna z častí nejakého celku, zložka, rameno, odbočka: hrabovská vetva bielokarpatských výbežkov horský chrbát; škol. klasická, reálna v. (gymnázií) typ školy;
el. tech. vodič elektrického prúdu v prúdovom okruhu;
anat. časť nervového al. cievneho systému: krčná, lícna, srdcová, čuchová v., kožná, podkožná v.;
vetvový (star. i vetevný) príd.: ovoc. v. kruh, krúžok miesto na spodku vetvy, vetvičky, kde vetva prirastá, báza, pätka;
vetvička, -y, -čiek i vetievka, -y, -vok ž. zdrob.
1. malá, mladá vetva: myrtová v.;
2. anat. vedľajšia časť nervového al. cievneho systému: bubienková, lonová v.;
vetvičkový príd.: v-é krmivo napr. z vetvičiek vŕby, brezy ap.
vetvička p. vetva