vetva -y -tiev ž.
1. konár, haluz: spodné v-y stromu
2. časť, zložka nejakého (rozdeľujúceho sa) celku: severná v. magistrály, ropovodu; škol. prírodovedná v. štúdia
3. súčasť istého spoločenstva: vedľajšia v. rodu; južná v. Slovanov;
vetvička -y -čiek ž. zdrob. k 1: v. čečiny
vetva -vy vetiev ž.
konár výrastok kmeňa, ktorý je súčasťou koruny stromu • vetva • haluz: spodné konáre, vetvy, haluze stromu; odrezať suché vetvy, haluze • drúk (odlomený konár zbavený vetvičiek a lístia): bukový drúk • rázga (suchý konár) • expr. chabina (odlomený konár): ohnať sa chabinou • kniž. ratolesť (menší konár): ratolesť z brezy • expr. vetvica (Podjavorinská) • nár. sneť (Timrava)
vetva, vetvica p. konár
výhonok novo narastená časť rastliny: vŕba má nové výhonky • letorast (výhonok drevín, ktorý vyrástol za jedno vegetačné obdobie): brezové letorasty • konár • vetva • haluz (väčšie výhonky): konáre, vetvy, haluze obťažené ovocím • mládnik: strom vyhnal mládniky • kraj.: omlad • omlaď • omlada; odnož (prízemný rastlinný výhonok) • šľahúň • bot. poplaz (plazivý výhonok): jahodové šľahúne, poplazy • zried. výhon (Vajanský) • kniž. ratolesť: olivová ratolesť
vetevný p. vetva
vetev p. vetva
vetva, -y, -tiev (star. i vetev, -tvi/-tve) ž.
1. časť stromu al. kra vyrastajúca obyč. z kmeňa, konár, haluz; odnož: lipová v., horné, spodné v-y stromov; holé, suché, polámané v-y; plodonosná v.; rozložené vetvy štíhly jedlíc (Ráz.); Čaká holúbka svojho, na mandľovníka si sediac vetvi. (Hviezd.); poľov. v. parohov;
2. časť, zložka, odnož rodu, národa al. iného ľudského spoločenstva: rodová v., vedľajšia v. rodiny; pokrvný v priamej v-e; vek rozpadnutia sa Slovanov na vetve (Dobš.); indoeurópsky jazyk sa rozdelil na v-y;
3. jedna z častí nejakého celku, zložka, rameno, odbočka: hrabovská vetva bielokarpatských výbežkov horský chrbát; škol. klasická, reálna v. (gymnázií) typ školy;
el. tech. vodič elektrického prúdu v prúdovom okruhu;
anat. časť nervového al. cievneho systému: krčná, lícna, srdcová, čuchová v., kožná, podkožná v.;
vetvový (star. i vetevný) príd.: ovoc. v. kruh, krúžok miesto na spodku vetvy, vetvičky, kde vetva prirastá, báza, pätka;
vetvička, -y, -čiek i vetievka, -y, -vok ž. zdrob.
1. malá, mladá vetva: myrtová v.;
2. anat. vedľajšia časť nervového al. cievneho systému: bubienková, lonová v.;
vetvičkový príd.: v-é krmivo napr. z vetvičiek vŕby, brezy ap.
vetva, vetev ž 1. časť stromu al. kra vyrastajúca obyč. z kmeňa, konár, haluz: spadix: wetew palmoweho stromv (VT 1648); kmen stromu se rozdeluge na wetwy a ratolesti (OP 1685); Trojanssty wssedsse na zdy mestke wetwy oliwowe Rekům vkazowali na znamenj wečne mjry (HI 18. st); čjm hlubsi korene, i wetwi a konáre tim wiššj wyrastagj (HRANOVNICA 18. st) 2. časť, zložka, odnož: sklenicze prosta o dwuch wetweh (s. l. 1656); vetvovatý príd rozvetvený, rozkonárený: ramosus: wétwowatý (GrP 1771); -ička dem k 1: pastrnak zahradnj wetwičky hned spočatku widawa (MT 17. st); do gednoho košjka konaristje wetwički naklacme (HRANOVNICA 18. st); frons: ratolestka, wetwička (PD 18. st)
vetvovatý p. vetva