namojveru, pís. i na moj veru cit. i čast. expr. vyjadruje citové vzrušenie rozličného druhu; zaverenie, dôrazné potvrdenie výpovede: Na to by som namojveru aj pristal. (Zgur.)
vera1 p. veru
veru (nár. i vera1), bás. i ver’ i ver čast., niekedy, najmä v spojení na moj veru, veru (vera) bože (novšie pís. namojveru, verubože) má i funkciu citoslovce vyjadruje potvrdenie, dotvrdenie, prisvedčenie, zdôraznenie, naozaj, skutočne, vskutku: Veru, dávno nejedol koláč. (Zúb.) Nie je veru pôžitok stáť dve hodiny v preplnenom chráme. (Kuk.) To je veru pravda! (Jégé) Veru tak, pritakáva majster. (Štítn.) Poďme si radšej vypiť. — Veru. (Jes.) Veru hej. (Šolt.) Ani mi na um neprišlo hnevať sa na Malku, že nechodí. Veru bože, nie. (Švant.) Aký to význam malo, nerozumiem vera. (Ráz.-Mart.) Chlap si i za dvoch vera. (Ráz.) Už si poumývala? Už vera! (Taj.) Ja ver’ nebanujem. (Kuk.) Ver, pravdu ty máš. (Sládk.) Už som tu, ver som tu. (Rys.) Jesť by bolo čo, ale kde bývať? No, veru! (Kuk.) Od večere vám niečo nezostalo? Veru to! Abys’ ma ohováral, že ťa studeným chovám! (Kuk.) No tu ho (koníka) máš konečne! A pozri, však som ti krásneho? — No véru! — povie na to strašne pohrdlivo. (Ráz.-Mart.); v spojení na moj veru, novšie pís. namojveru vyjadruje citový postoj a má rozličné významové odtienky: Na moj veru, to je dobrá myšlienka! (Chrob.) To som ja deti na krásnu matku zveril. No, na moj veru! (Al.)