veštiť, -í, -ia rozk. vešti/vešť nedok. (bezpredm. i komu, čomu čo)
1. arch. (o veštcoch) predpovedať budúce veci, udalosti, prorokovať: Takto veštil hebrejský svätec a otec sa tomu učil, keď bol ešte malým chlapcom. (Vol.) Umrel mladý, ako mu pri jeho narodení veštila istá babka. (Vans.); veštiaci starý spevák na zámku Čákovom (Vlč.); Kukaj, kukučka, vešť sedaliakovi. (J. Kráľ)
2. predpovedať, čítať osud, hádať (poverčivým ľuďom, napr. z karát, z ruky al. iným spôsobom): Cigánka mu veštila z ruky, z dlane; v. z karát; v. niekomu budúcnosť, dlhý život Hneď chopila sa jedna mojej ruky a chcela veštiť. (Vans.)
3. inštinktívne predvídať, podľa určitých príznakov predpokladať a predpovedať: Všetci mu veštia veľkú budúcnosť. (Jégé); predurčovať osudy národov a veštiť ich slávu (Vlč.);
4. byť príznakom, predzvesťou niečoho, predpovedať, zvestovať: čierny, búrku veštiaci mrak (Urb.); (Oči) nie sú čierne, ako by veštila jeho pleť a čierne vlasy. (Vaj.) Ten bocian komusi čosi veští — smiala sa Katka. (Skal.); to (niečo) neveští nič dobrého je príznakom niečoho zlého, nepríjemného ap.