vešať, -ia, -ajú nedok.
1. (čo, čo na čo, kam) klásť, upevňovať niečo na niečo tak, aby to viselo, zavesovať: v. kabát na vešiak, bielizeň na šnúru; v. obraz, zrkadlo na stenu, na klinec; v. luster; pren. expr.: V plači vešia na seba šaty (Heč.) oblieka sa. Mám čosi šiat, a sklíčok nejdem vešať na seba (Kuk.) nejdem sa ozdobovať šperkami.
● žart. v. niekomu niečo na nos hovoriť, zrádzať, prezrádzať; v. si ako baran na rohy (povinnosti, prácu, dlhy ap.) prijímať, brať neuvážene; (je tu) dymu, že by mohol sekery (pantoky) v. mnoho;
2. (koho i bezpredm.) popravovať obesením, na šibenici: vešajú zlodeja (Gráf); Stínali, vešali alebo ešte ukrutnejším spôsobom sprevádzali ľudí zo sveta. (Jégé)
3. (čo) skláňať, chýliť, kloniť: v. hlavu, pren. strácať odvahu, klesať na duchu, zúfať
● expr. v. nos urážať sa, znechucovať sa;
opak. vešiavať, -a, -ajú
|| vešať sa
1. (na koho, na čo) chytať sa niekoho rukami, obyč. za krk; zavesovať sa: Plačúce ženy sa vešali na mužov. (Letz) „Prosím vás, nerobte!“ prosí ho Evka, vešajúc sa mu na plece. (Kuk.); pren. Súmrak vešal sa do korún stromov (Jil.) stmievalo sa medzi stromami.
● v. sa na niekoho, v. sa niekomu na päty, na krk vnucovať sa do spoločnosti, do priazne niekoho, byť neodbytný, dotieravý (často o mužovi vo vzťahu k žene al. naopak): Dievky sa rady vešajú na pekných chlapcov. (Fig.) Odvtedy sa začala vešať na päty Paľovi. (Skal.)
2. brať si život obesením: Chorejú na spleen a z dlhej chvíle sa vešajú. (Lask.);
opak. vešiavať sa
zvesiť, -í, -ia dok.
1. (čo, zried. i koho) niečo zavesené dať dolu, sňať, zložiť, odvesiť: z. z vešiaka klobúk, plášť, z. bielizeň, z. lampu zo stropu, z. obraz, zrkadlo; z. plachtu z obloka (Ondr.); Zvesí pôltik sušeného mäsa. (Fel.) Zvesiť náklad zo zvieraťa. (Tat.) Jej telo je ťažké ako telo zveseného obesenca. (ŠVant.)
2. (čo) nakloniť voľne smerom dolu, nachýliť, schýliť, skloniť; spustiť dolu, nechať klesnúť vlastnou váhou: z. hlavu, pren. o stave beznádeje, rezignácie, bezmocnosti, smútku ap. u človeka; Páni poľovníci zvesia ruky. (Kal.) Smelý hlas, ohňom sálajúce oči devine odzbrojili žandára. Zvesil pušku. (Vaj.) Horoň zvesil svoje špinavé bosé nohy cez peľasť postele. (Jil.) (Pudlík) ja chvost má medzi nohami, aj uši zvesil. (Jes-á) Rezignovane zvesil hlavu. (Štef.) Ľud zvesil hlavy, smútok mu zasadol na srdce. (Kal.); ísť, chodiť, kráčať, sedieť, stáť so zvesenou hlavou smutný, roztrpčený, zadumaný; zvesené fúzy (Tim.) visiace; Spod zveseného obočia rád vysiela strašné pohľady (Šolt.) zvrašteného; z. oči (Švant.) sklopiť;
● expr. z. nos (Fr. Kráľ) zahanbiť sa;
3. zried. (čo) zavesiť, prevesiť: Na dvernú kľučku (hrobky) zvesil flór. (Hviezd.);
nedok. k 1, 2 zvesovať, -uje, -ujú, k 2 i vešať
|| zvesiť sa zried. klesnúť, spustiť sa, skloniť sa: Hlavu zdvihol, ako bol navyknutý vysoko ju nosiť, no tá teraz hneď zvesila sa dolu. (Tim.)