Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

vandrovník -a mn. -ci m.

1. v min. vandrujúci tovariš

2. expr. tulák, vandrák;

vandrovníčka -y -čok ž.;

vandrovnícky príd. i prísl.;

vandrovníctvo -a s.

vandrovník -a m. ‹n›

1. niekdajší tovariš na vandrovke 1

2. (vandrovníčka -y ž.) zastar. tulák, žobrák;

vandrovnícky príd. i prísl.

vandrovník, -a, mn. č. -ci m.

1. v starších časoch tovariš na vandrovke: (Majster) mal obyčaj pomôcť každému remeselníckemu vandrovníkovi. (Taj.)

2. expr. človek potulujúci sa z miesta na miesto bez stáleho bydliska a bez stálej práce, často sa živiaci žobraním, tulák: Veľa túlavých, prácu hľadajúcich vandrovníkov prechádza naším mestom. (Al.); žiť ako vandrovníci pod vŕbami (Heč.);

vandrovnica, -e, -níc ž. k 2 (Urbk.);

vandrovnícky príd.: v-a palica (Reis.); v. batoh (Mih.);

vandrovníctvo, -a str. tuláctvo;

vandrovníček, -čka, mn. č. -čkovia m. zdrob. expr. (Ráz.-Mart.)

(jeden) vandrovník; (bez) vandrovníka; (k) vandrovníkovi; (vidím) vandrovníka; (hej) vandrovník!; (o) vandrovníkovi; (s) vandrovníkom;

(dvaja) vandrovníci; (bez) vandrovníkov; (k) vandrovníkom; (vidím) vandrovníkov; (hej) vandrovníci!; (o) vandrovníkoch; (s) vandrovníkmi;