výlučný príd.
1. patriaci iba jednej osobe, skupine, výhradný: v-é právo
2. odlišujúci sa od bežného, mimoriadny, exkluzívny: v-é postavenie, prostredie;
výlučnosť -i ž.
1. patriaci len jednej osobe al. skupine, výhradný: Ste výlučným majiteľom celého majetku. (Stod.); v-é právo;
2. kniž. niečím sa odlišujúci od niečoho, zvláštny, exkluzívny: v. zážitok (Jil.);
výlučne prísl. výhradne: Chlapca vychovávala výlučne matka. (Taj.);
výlučnosť, -ti ž. kniž. vlastnosť al. stav niečoho al. niekoho výlučného, exkluzívnosť
(jedna) výlučnosť; (bez) výlučnosti; (k) výlučnosti; (vidím) výlučnosť; (hej) výlučnosť!; (o) výlučnosti; (s) výlučnosťou;
(tri) výlučnosti; (bez) výlučností; (k) výlučnostiam; (vidím) výlučnosti; (hej) výlučnosti!; (o) výlučnostiach; (s) výlučnosťami;