výška, -y, -šok ž.
1. rozmer niečoho al. niekoho od základu po vrchol: v. vrchu, v. stromu, v. veže, v. komína, v. izby; Lejla akoby sa hanbila za svoju výšku. (Vaj.) Anula napriamuje sa v celej výške. (Laz.) Žanka bola práve tej výšky, čo ja. (Tim.);
geom. najväčšia kolmá vzdialenosť bodov geometrického útvaru od priamky al. roviny jeho základne: v. trojuholníka, v. hranola;
2. poloha, úroveň v istej vzdialenosti od základnej roviny smerom hore: vyskočiť do výšky, vyhodiť niečo do výšky; Rastlinstvo vyťahuje sa do výšky. (Heč.) Kamenie padalo z výšky. (Urb.) Požiar šľahal do výšky. (Tomašč.) Zdvihol ruky do výšky. (Gráf)
3. vzdialenosť od základnej roviny smerom hore: lietadlo naberá výšku; geogr. nadmorská výška kolmá vzdialenosť nejakého bodu meraná od morskej hladiny;
4. veľkosť, miera, stupeň nejakej hodnoty: v. vkladu, v. vstupného, v. honoráru, v. nákladov; Fond dosiahol výšky 30 000 zlatých. (Vaj.) Vypočitovali výšku zárobku. (Hor.)
5. (o zvuku, o tóne) stupeň, miera ostrosti: Do výšok vytiahol škovránok tenké sólo. (Kost.) Sykavá nôta naberá výšku, je ťahavá. (Jaš.)
6. istá, obyč. vysoká úroveň niečoho al. niekoho, dokonalosť, vyspelosť: umelecká v.; Čašník a personál sú na výške. (Tat.) Krasko doviedol básnický jazyk na výšku. (A. Mat.) Každý spisovateľ musí stáť na výške doby. (Mih.) Jeho bojovnosť nie je už na predošlej výške. (Fig.)
7. iron. vznešenosť, povýšenosť: Slovenská poézia nie je spevom ľudí, ktorí sa z výšky svojej aristokratičnosti skláňajú po pansky k ľudu. (A. Mat.)