valaština, -a, -ajú nedok. (čo)
1. gúľaním, prevaľovaním posunovať, premiesťovať, gúľať, kotúľať: v. kmene stromov po úbočí] (Váh) skal váľa. (Ráz.-Mart.); akoby balvany žuly váľal z povrchu (Urb.)
● expr.: v. kroky kráčať veľkými, dlhými krokmi; v. oči na niekoho (Žáry) uprene na niekoho pozerať; hovor. v. kotrmelce; duby, barany a) robiť kotrmelce, b) robiť chyby, omyly: Im je treba aj do politiky sa trochu rozumieť, aby neváľali také doby. (Taj.)
2. vaľka váľkom, gúľaním spracovávať: v. cesto (Vans.); v. chlieb; Váľala z hliny okrúhle bochníky. (Šolt.); nár. v. bielizeň hladiť, mangľovať (váľkom);
3. expr. hádzať, zhadzovať na hromadu al. dolu; rúcať, búrať: Víchrica váľa do snehových závejov všetko, čo jej príde do cesty. (Janč.); sochy váľajú (Ráz.); v.- modly (hor.);
4. hovor. expr. zvaľovať: Nechcem váľať na vás všetko svoje nešťastie. (Tat.) Vinu váľa na dievku. (Heč.); všetko váľa na neho presúva na neho zodpovednosť, povinnosti ap.;
5. nár. rúbať, stínať: v. stromy; Keď váľal horu, polámalo mu nohu. (Fel.) Váľali mladšie buky. (Laz.)
6. nár. v. konope, ľan po vytiahnutí z močidla rozkladať na poli, na lúke;
7. nár. v. zuby strácať zuby (o teľcoch, žriebätách): Toto hovädo iba teraz váľa zuby, lebo je ešte mladé. (Kuk.);
opak. váľať, -a, -ajú;
dok. k 2 vyváľať, k 3 zvaliť i zválať
|| váľať sa
1. guľaním, prevaľovaním sa premiesťovať, pohybovať sa z miesta na miesto, valiť sa, prevaľovať sa: kmene stromov, balvany sa váľajú dolu brehom; Po nebi sa váľali oblaky. (Taj.); váľal sa v snehu (Fr. Kráľ); Tri psiská váľajú sa, ženú dolu briežkom. (Ráz.) (Baranica) pomaly váľala sa dolu vodou ako utopené mača. (Taj.)
● expr. v. sa pred niekým v prachu, po (na) zemi veľmi sa ponižovať, pokorne prosiť o niečo; hovor. expr. v. sa po zemi od smiechu veľmi sa smiať;
2. expr. (o človeku i o niektorých zvieratách, najmä o koňovi al. psovi) rozvaľovať sa, leňošiť, nečinne sa povaľovať, ponevierať: v. sa v posteli, na posteli; Cigánčence váľali sa v prachu. (Čaj.) Váľal sa po hnusných krčmách. (Záb.) Bude sa váľať opitý v bahne pri ceste. (Al.)
● v. sa na bruchu nečinne žiť, povaľovať sa, leňošiť;
3. expr. bez úžitku, nepovšimnutý sa niekde povaľovať (o veciach): Notár sedel za písacím stolom. Pred ním sa váľala hŕba rozhádzaných spisov. (Fr. Kráľ) Zdochlý kôň sa váľa pod humnami. (Novom.)
4. rúcať sa, búrať sa; padať: Keď sa vám bude váľať stavanie, podoprite ho. (Tim.); neprišla záloha a nevymenila ich, váľajúcich sa takmer ako muchy od hladu a vysilenia (Urb.);
5. pejor. (s kým i bezpredm.) spať, ležať; súložiť: Vedel, o čom je reč, že nie. len jesť je hriech, ale i s mládencom sa váľať na diváni. (Vám.) Na vojne nebol, s dievkami po nociach sa váľal. (Jil.);
opak. váľavať sa, -a, -ajú;
dok. k 4 zváľať sa i zvaliť sa
zvaliť, -í, -ia, rozk. zvaľ dok.
1. (koho, čo) silou spôsobiť pád niekoho, niečoho, zhodiť na zem, zraziť, povaliť: z. protivníka na zem, do prachu, do piesku, do vody, do trávy; z. niekoho na chrbát, na lopatky; z. vázu, z. strom; Leží sťa zvalený dub. (Kuk.) Pes zvalil jeho dieťa. (Jégé) Musel sa držať koňa, aby o víchor nezvalil. (Min.) Obilie zvalené hnilo na koreni (Taj.) pováľané, poľahnuté od dažďa; pren. Spara v izbe zvalila Môcika na posteľ (Taj.) klesol od únavy, zmorený.
2. (čo) zrútiť, zrúcať, rozvaliť: z. niečo na kopu; Vietor by fúkol a zvalil by nám ju (krivú chalupu) na hlavu. (Jil.) Starú kolibu zvalila veľká lavína. (Bedn.) Včelín bol na zvalenie (Vans.) veľmi poškodený, spráchnivený; pren. Slovo sloboda v ich rozbúrenej fantázii zvalilo do prachu všetky zákazy (Urb.) spôsobilo, že ich prestali dodržiavať, zrušilo ich.
3. zried. (čo na koho) privaliť, pridláviť niekoho niečím: (Dodo) zaúpel, akoby zvalili naň kameň. (Jaš.)
4. (čo na koho, zried. na čo) pripísať vinu, zodpovednosť ap. za niečo niekomu: Krádež zvalili na Romana. (Žáry) Ak sa toľme bojíš, zvaľ všetku vinu na mňa. (Kuk.) Púplava zvalí zodpovednosť na Rusov. (Heč.) Jano celé toto nešťastie zvalil na koňa. (Fig.) Toto je ten Daxner, na ktorého sobotskí páni zvalili by horydoly (Bodic.) obvinili by ho zo všetkého možného.
5. expr. (čo na koho, na čo) presunúť starosť, zodpovednosť ap. na dakoho: z. na niekoho všetku ťarchu; I roľu mi chcel zvaliť na krk. (Skal.) Zvaliť ho (rozhodnutie) na plecia niekoho iného. (Zúb.) Všetci zvalili všetku slávu na kováča Hrešču. (Tat.);
nedok. váľať, k 4, 5 i zvaľovať, -uje, -ujú
|| zvaliť sa
1. expr. (na čo, do čoho, kam, na koho) celou váhou, bezvládne sa položiť, hodiť sa: z. sa na chrbát; z. sa do pohodlia (hviezd.); z. sa pod strom (Kal.); z. sa na niekoho; Spať sa mi žiadalo, zvaliť sa a spať. (Ondr.) Janko Krap sa sťažka zvalil do prúteného kresla. (Min.) Vyliezol na pec a zvalil sa do handier. (Jaš.); pren. (Samko) sa znovu zvalí do seba ani do perín a stratí sa celý (Jaš.) zahĺbi sa, ponorí sa do svojho duševného sveta.
2. expr. (bezpredm., na čo, do čoho, kam; na koho) bezvládne padnúť, zrútiť sa (o živých tvoroch po ťažkom al. smrteľnom poranení, po strate vedomia ap.; o stromoch po zoťatí al. vyvrátení), sklátiť sa: z. sa ani zoťatý (Jégé); z. sa do hŕby (Jégé); Matúš tak nešťastne ovalil valaškou gazdu po hlave, že a zvalil a zomrel. (Taj.) Keď prestanem (robiť), zvalím sa od hladu a únavy. (Fr. Kráľ) Stratil rovnováhu a zvalil sa bez vedomia na zem. (Tim.)
3. zrúcať sa, zrútiť sa: z. sa na kopu, na hromadu; Stĺp klesol, budova sa zvalila. (Hlb.) (Krčma) sa zvalí v jeden deň. (Tim.) Keby sa aj brehu chytil, i ten sa s ním zvalí. (Urbk.)
4. expr. (na koho, na čo i bezpredm.) padnúť, zaľahnúť, doľahnúť: Na tichú dolinu sa zvalili mračná, husté a ťažké, akoby ju chceli zadusiť. (Bedn.) Keď sa zvečerilo a zvalila sa tma, Nemci zažali sviečočku. (Heč.) Nešťastie veľké na nás sa zvalilo (J. Kráľ) postihlo nás.
5. zried. (odkiaľ kam) zgúľať sa, skotúľať sa (smerom dolu): Až tu zrazu zvalil sa odkiaľsi kameň do jeho toku. (Jes.); pren. Zo srdca zvalila sa mu veliká ťarcha (Kuk.) zbavil sa starostí, trápenia.