uznať, uzná, uznajú, uznal dok.
1. (čo komu) prejaviť pochopenie pre niekoho, porozumenie s niekým, pochopiť niekoho v niečom: Ty mi nič neuznáš! (Ráz.) Barica musí byť ustavične pri deťoch. Ale Jera jej to nechce uznať. Šomre na jej daromnosť. (Kuk.)
2. (čo, bezpredm. i so spoj. že) niekedy má charakter vsuvky v reči prijať, pripustiť niečo ako pravdivé, priznať (obyč. po dlhšom zdráhaní): u. svoj omyl, svoju chybu, u. pravdu; Nechceli uznať pravdivosť jeho tvrdení. (Jégé) To je pravda, vodí sa im dobre, — uznal som i ja. (Kuk.) Vzpierali sa dlho, ale konečne uznali, že kravu treba predať. (Tat.) Uznáš, nemôžem ísť bez haliera. (Čaj.) Uznaj, nedá sa tak, ako ja žijem. (Tat.)
● to sa musí u. to je pravda, je to tak;
3. (čo, koho za aké, za akého, za čo, za koho) prísť, dôjsť k nejakému rozhodnutiu, nadobudnúť nejaký názor o niečom al. o niekom: u. niečo za správne, za vhodné; u. niekoho za blázna; Stanislav uznal otcovo želanie za podivínstvo. (Vaj.) Uznal ju za hodnú odpovede. (Gab.) Už si len rob, ako za najlepšie uznáš (Tomašč.) ako chceš, ako vieš.
4. (koho, čo; koho, čo za akého, za aké, akým, za koho, za čo) so súhlasom prijať; (úradne) potvrdiť, schváliť: u. prezidenta, panovníka, vládu; u. štát; komisia uznala (neuznala) skúšku; rozhodca uznal (neuznal) gól; lekár ho uznal (neuznal) za práceschopného (práceschopným); u. dieťa za svoje; Vojenskí páni ňaňku uznali (za schopného vojenskej služby). (Taj.) Nechcela uznať dieťa za svoju vnučku. (Vans.); práv. u. niekoho vinným; u. nárok niekoho; u. niečie otcovstvo; poľnohosp. uznané osivo ktoré prešlo uznávacím konaním;
5. (čo) oceniť; pochvalne, s uznaním sa vyjadriť o niečom: Uznal jej krásu. (Tim.) My vždy vieme uznať služby nám preukázané. (Jégé) Deti [na exámene] odpovedali dobre. Páni uznali usilovnosť. (Taj.);
nedok. uznávať, -a, -ajú
uznávať p. uznať