utŕžiť, -i, -ia dok. (čo i bezpredm.)
1. získať predajom niečoho: u. peniaze za niečo; utŕžená suma; Včera som na jarmoku utŕžil sedem zlatých. (Taj.) Cestou strovil utŕžený groš. (Vans.) Rybárom sme kde-tu dali utŕžiť (Hruš.) kúpili sme od nich (ryby).
2. expr. získať, dostať, obyč. niečo nepríjemné, nežiadúce: u. bitku, úder, u. hanbu, posmech; Za svoje dobrodružstvo utŕžil by od otca pokarhanie. (Zúb.) Prac sa, lebo hneď utŕžiš facku, že ťa krv zaleje! (Al.) Ktosi utŕžil aj do nosa. (Mor.) Vy ste začali [bitku], on vám len vracal a pritom som i ja utŕžil. (Šolt.)
● hovor. iron. u. svoje dostať zaslúžené (najmä o treste, bitke); (Jonášovi) Ďurko nezávidí, utŕžil si v živote svoje, patrí mu za väzenie, za príkorie (Laz.) veľa vytrpel; hovor. expr. u. po nose o prísnom pokarhaní, zahanbení ap.: Chcel si zahrať s „kišasonkou“. Čo mu záleží na tom, keby aj utŕžil po nose. (Vaj.)