uspokojenie, -ia str. stav toho, kto je s niečím spokojný, spokojnosť: vnútorné, duševné u.; robiť niečo pre vlastné u.; u. z vykonanej práce; cítiť, pociťovať, hľadať, nachádzať u.; [Práca] vedela mu dať uspokojenie. (Jil.) Pochvalu prijal s uspokojením. (Rys.) Cestujúci s uspokojením zisťovali, že vo vozni sa kúri. (Karv.)
(jedno) uspokojenie; (bez) uspokojenia; (k) uspokojeniu; (vidím) uspokojenie; (hej) uspokojenie!; (o) uspokojení; (s) uspokojením;
(tri) uspokojenia; (bez) uspokojení; (k) uspokojeniam; (vidím) uspokojenia; (hej) uspokojenia!; (o) uspokojeniach; (s) uspokojeniami;