usmiať sa, usmeje, usmejú, usmial dok.
1. (na koho, na čo, komu, čomu, na kom, na čom, nad čím i bezpredm.) charakteristickým pohybom svalov okolo úst mierne prejaviť radosť, príjemnú náladu, prípadne iróniu ap.; trochu sa zasmiať: u. sa milo, šťastne, veselo, radostne, blažene, potuteľne, figliarsky, previnilo, trpko, kyslo, sladko, posmešne, pohrdlivo, ironicky; usmiať sa pod, popod fúzy (pod, popod fúz) slabo, nebadane; u. sa na vtipe; Usmiala sa na mňa pokriveným úsmevom. (Fig.) Slečna usmiala sa na Poľana a poslala mu bozk. (Fr. Kráľ) Vytiahla zrkadielko a spokojne sa usmiala na svoju podobu. (Štef.) Usmiala sa jej teplo, priateľsky, vedela, že matka sa tiež usmeje. (Jes-á) Vše sa hmlisto usmiala čomusi. (Tat.) Matej sa musel usmiať na smiešnom majstrovi. (Kuk.) Nemohol sa neusmiať nad prostomyseľnosťou svojho zbrojnoša. (Fel.); pren.: slnko sa usmialo (na krajinu) zasvietilo, zažiarilo; šťastie sa naňho (na ňu) usmialo mal (mala) šťastie v niečom; Muškáty v okne usmiali sa červenými kvetmi (Urb.) pekne zakvitli, rozkvitli.
2. s úsmevom povedať, prehovoriť, prevravieť niečo: „Nože, no! Vy sa počnite žalovať!“ usmial sa Zandome. (Kuk.) „Huncút naničhodný,“ usmial sa Kúrňava. (Urb.) „No prosím!“ usmial sa, keď vošiel do dvora a zazrel novú stajňu i humno. (Gráf);
nedok. usmievať sa, -a, -ajú