usilovný príd. kt. sa usiluje, príčinlivý; svedčiaci o úsilí: u. žiak, u. pomocník; u-é ruky pracovité; u-á práca;
usilovne prísl.: u. premýšľať, u. sa učiť;
usilovnosť -i ž.
usilovný príd.
1. prejavujúci úsilie (v práci), pilný, pracovitý, snaživý, príčinlivý: u. človek, u. robotník, u. žiak; u-é ruky; (Si) človek usilovný, robíš ako kôň. (Heč.) Potrebujem usilovného chlapca za pisára. (Ondr.) Klenovčania sú usilovní a podnikaví ľudia. (Vans.)
2. vykonávaný s úsilím; vytrvalý, intenzívny: u-á práca; Pri usilovnom učení zabudol i na hodiny. (Bod.); po malej chvíli usilovného premýšľania (Urb.);
usilovne prísl. s úsilím, pilne, intenzívne: u. pracovať, u. premýšľať, u. sa učiť; u. prikyvuje horlivo;
usilovnosť, -ti ž. vlastnosť niekoho usilovného; pilnosť, pracovitosť: expr. mravčia u. veľká
(jedna) usilovnosť; (bez) usilovnosti; (k) usilovnosti; (vidím) usilovnosť; (hej) usilovnosť!; (o) usilovnosti; (s) usilovnosťou;
(tri) usilovnosti; (bez) usilovností; (k) usilovnostiam; (vidím) usilovnosti; (hej) usilovnosti!; (o) usilovnostiach; (s) usilovnosťami;