určiť, -í, -ia, určený, rozk. urč/urči dok. (čo, zried. i koho)
1. (vopred) rozhodnúť o niečom, stanoviť: u. smer niečomu; u. čas odchodu; Určila termín návštevy. (Jégé) Spálňu si Skladanský sám určil pre seba. (Vaj.) Určia jej, za koho sa má vydať. (Tim.) Predom si určil, že jeho kritika pôjde v satirickom žánri. (Chorv.); šport. u. mužstvo, hráčov nominovať;
2. (skúmaním) zistiť, stanoviť: u. presný počet niečoho, u. vek niekoho al. niečoho; Poznáme dobre tento kabát. Mohli by sme mu určiť aj farbu. (Švant.) Keby ľudské city boli také jasné ako slnečný deň, ľahko by bolo naisto určiť, ktorý z nich je dobrý a ktorý zlý. (Zúb.) Keby som mal udať to miesto, musel by som určiť jeho polohu stupňami zemepisnej šírky a dĺžky. (Tat.); bot. určiť rastlinu zistiť jej názov (podľa botanického kľúča); geom. u. rovinu troma bodmi; trojuholník je jednoznačne určený troma stranami;
nedok. určovať, -uje, -ujú