uberať p. ubrať
uberať sa, -á, -ajú (star. i ubierať sa, -a, -ajú) nedok.
1. ísť, kráčať niekam: Cesta, po ktorej sa uberá Poliak do Kameníc, nevedie po úpätí vrchov. (Laz.) Každý sa uberáme za svojím cieľom. (Hor.) Chodníkom v dolinu sa ráno ubierala procesia. (Kuk.)
2. chystať sa odísť, odoberať sa, poberať sa: Stisnúc ruku, uberal sa preč. (Tim.); pren. Jeho dni sú spočítané, prichodí sa mu uberať (Kuk.) umrieť;
opak. uberávať sa, -a, -ajú;
dok. k 1 ubrať sa1
ubierať sa p. uberať sa
ubrať sa1, uberie, uberú dok. zried. odísť, pobrať sa: Ubrala sa každá [chodníkom cez siatiny]. (Kuk.);
nedok. uberať sa
ubrať, uberie, uberú dok.
1. (čo, čoho i z čoho) vziať, odňať, odobrať: u. očko pri pletení spojiť dve očká a tak zmenšiť ich počet; u. zo šírky sukne zúžiť sukňu; Každý si ubral svoj kus. (Kuk.) Zaučil Ondreja, ako pridať alebo ubrať vody. (Ondr.); motor u. plyn, plynu spomaliť chod motorového vozidla, pren. hovor. žart. spomaliť krok, chôdzu;
2. (komu, čomu na čom, čoho, zried. i z čoho) zmenšiť, znížiť význam, hodnotu, veľkosť niekoho al. niečoho: to ubralo (uberie) niekomu na veľkosti, na sláve, na cti, na kráse; to ubralo (uberie) niečomu na cene, na výkone; Tereza s nemanželským potomkom ubrala chalupe úcty. (Gab.) Tak mu ubral veľa z jeho pôvodnej hodnoty. (Fel.);
nedok. uberať, -á, -ajú (star. i ubierať, -a, -ajú)