tvrdiť1, -í, -ia nedok. (čo, o čom i so spoj. že) hovoriť niečo ako isté, dokázateľné, uisťujúce ap., dokazovať, uisťovať: Tvrdil vždy hlúposť. (Jes.) Znalci tvrdia o tomto chráme, že je najpôvabnejším výtvorom starokresťanského umenia. (Hruš.) My len tvrdíme, že každé hrable k sebe hrabú. (Kuk.) „Zajaca sme našli náhodou,“ tvrdil Tomáš i Jakub. (Zúb.);
opak. tvrdievať, -a, -ajú
tvrdiť2, -í, -ia nedok. odb. (čo) spôsobovať, aby niečo bolo tvrdé, tvrdšie, robiť tvrdým, tvrdším: t. oceľ, tvrdený papier; pren. I tú [školu] tak tvrdia! (Čaj.) prísne berú