trúbiť -i nedok.
1. vyludzovať zvuky na trúbe, na nátrubkovom hud. nástroji: t. na krídlovke; t. večierku, trubači t-li
2. húkacím zariadením signalizovať, upozorňovať: t. na klaksóne; t. na chodcov; sirény t-ia na poplach húkajú
3. vydávať hrdelný zvuk, ručať, bučať: t-enie jeleňa
4. expr. opätovne hovoriť, opakovať, zdôrazňovať: treba mu (aj) sto ráz jedno, to isté t.
trúbiť, -i, -ia nedok.
1. (na čo, na čom i bezpredm.) vyludzovať zvuky, vyludzovať melódiu, hrať na trúbe, trúbke a podobných nástrojoch: Pastierik koziar trúbil na roh. (Fel.) Našiel som v obci človeka, čo vie trúbiť. (Stod.) Ulický siakal, ani keby trúbil. (Jégé)
2. (čo i bezpredm.) na húkajúcich nástrojoch vydávať zvuky na oznámenie niečoho, upozornenie na niečo: hlásnik trúbi pozdnú nočnú hodinu (Kras.); hlásnik začal trúbiť alarm (Vans.); t. na poplach, pren. nástojčivo upozorňovať; autá trúbia;
aut. vydávať výstražné signály klaksónom;
3. poľov. (o niektorých zvieratách) ručať, bučať
● bodaj mu psy na kare trúbili pri želaní zlého niekomu;
4. expr. (komu čo, o čom i so spoj. že) hovoriť, vravieť, rozprávať, kričať; rozširovať: Však ty to vieš, čo ti to budem trúbiť. (Jaš.) Nebudeme vždy trúbiť o jednom. (Jes.) Tak ti darmo trúbim, že nemáš rozum! (Tim.)
● t. niekomu niečo do uši (do ušú) hlasno a dlho niekomu niečo prízvukovať, dôrazne hovoriť;
opak. trúbievať, -a, -ajú;
dok. zatrúbiť