tlmač, -a m. zastar. tlmočník; prekladateľ: Sládkovič sa stal tlmačom významných chvíľ prítomnosti. (Vlč.); súci za tlmača medzi vami (Hviezd.); Mimovoľne som sa stal tlmačom medzi Rusmi a Maďarmi. (Jes.)
tlmač [tl-, tlu-, tul-, tu-] m 1. práv prostredník, sprostredkovateľ, arbiter: nemuoze zadna zena tlmaczem byti (ŽK 1473); interpres: tlumač, wikladatel (ASl 1740); internuncius: prostrednjk, orodownjk, primlúwač, posel, tumač, gednáč; oraculorum interpres: prorok aneb tumač (KS 1763); misle tlumač gazik gest (BE 1794) 2. osoba prekladajúca jazykový prejav z jedného jazyka do druhého, prekladateľ, tlmočník: wandrowaty abis mohl bez tlmača, yazika wlastnost umeg (KoB 1666); tlmaczu, ktereho nasilne musely sme drzaty na brane, d 12 (KRUPINA 1684); Gozeff gak bj rečj židowskeg neznal, skrzewa tlmača s nimy se zmluwal (KT 1753); skrze tulmače (:ktery swé slowá na recky gazik prekladat wedel:) začal mlúwiti (VP 1764) P. tpn Talmach ( 1075 Tlmače CDSl)