titán -u m. kovový chem. prvok, zn. Ti;
titánový príd.: t-á oceľ
titán [t-] -nu m.
titán -u m. ‹VM› chem. striebrobiely ľahký tvrdý a krehký kov, používaný najmä pri výrobe antikoróznej ocele (podľa Titanov, staršej generácie starogréc. bohov), prvok zn. Ti;
titánový príd.: chem. t-á beloba jemne práškovaný oxid titaničitý, používaný napr. do náterových látok, kaučukových zmesí, plastických látok; miner. t-é rudy; tech. t-é liatiny; t. odliatok; t-á výveva pri ktorej sa plyn čerpá pomocou väzby plynu vrstvou titánu
titán, -u m. chem. kovový prvok značky Ti, v prírode rozšírený v sprievode iných prvkov;
titánový príd.: t-á oceľ; t-á liatina