teodícea [t-d-] -ey D a L -ei pl. N -ey G -eí D -eám L -eách ž.
teodícea -ey ž. ‹g› náb.
1. teol. ospravedlňovanie Boha (všemohúceho, vševedúceho a nanajvýš dobrotivého) vzhľadom na existujúce zlo vo svete (stoici, gnostici a najmä G. W. Leibniz)
2. dôkaz Božej existencie
teodícea, -ey, 3., 6. p. -ei, mn. č. -ey, -eí, -eám, -eách ž. nábožensko-filozofická teória, pokúšajúca sa objasniť a ospravedlniť zlo. na svete, ktorého existencia je v rozpore s „nekonečnou dobrotou“ a „všemohúcnosťou“, pripisovanou náboženstvom bohu, a tým ospravedlniť aj nespravodlivosť v triednej vykorisťovateľskej spoločnosti