Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

svoj svojho m., svoja svojej ž., svoje svojho s., I m. a s. svojím mn. m. živ. svoji, neživ., ž. a s. svoje svojich

I. zám. zvrat. privl. vyj.

1. privlastňovanie hociktorej gram. osobe, ak je pôvodcom deja, obyč. podmetom (ako vlastníctvo, prináležanie ap.; okrem citového dôrazu, napr. nechajte si tie vaše peniaze!): mám tu s-e auto, mysli na s-e deti, vrátil s. podiel; ešte nemá s-e peniaze vlastné

2. (v spoj. s pomenovaním deja al. jeho výsledku) pôvodcu al. predmet (deja): myslieť na s. sľub; po s-om zvolení

3. hovor. (kladný) citový vzťah pôvodcu deja obyč. k predmetu: má tam s-ho človeka, doprial si s-u kávu; má s-e dva metre má aspoň 2 metre

4. primeranosť, náležitosť; príslušnosť: dať veci na s-e miesto

5. zreteľ: s-ho času v príslušnom čase; jediný s-ho druhu

6. vzťah nezávislosti, svojráznosť: je s-ím pánom; zostaň (vždy) s.

● mať s-e roky byť (už) starší; s. k s-mu

II. svoj m. hovor. (obyč. v nepriamych pádoch so zám. ten) manžel, milý: neopustí toho s-ho;

svoja ž. manželka, milá;

svoji mn. m. a) blízka rodina b) prívrženci, priatelia: žiť medzi s-mi

● už sú s. zosobášení;

svoje s. (vlastný) majetok; vlastníctvo (hmotné i duchovné): pracuje na s-om, dávať zo s-ho; bývať vo s-om vo vlastnom dome

● → myslieť si s.; stáť, trvať na s-om nemeniť rozhodnutie; žiť (si), robiť (si) ap. po s-om podľa vlastného uváženia; vytrpieť si s. prežiť útrapy; → dostať s.; spraviť si s. splniť si povinnosť; prísť si na s. dobre pochodiť

svoj, svoja, svoje, svojho, svojmu, 7. p. m. a str. svojím, mn. č. svoji, svoje, svojich, svojim, svojimi zvratné zám. privl.

1. vyjadruje privlastňovanie ktorejkoľvek gramatickej osobe, ak je podmetom vety: So svojím svedomím nekupčím. (Fig.) Svoje si drž a cudzie nežiadaj. (prísl.) Dobrý vinár si v každom víne nájde svoju chuť. (Bedn.) Tajila v duši svoj náhľad. (Taj.) Také vytrvalé čakanie má svoju silu. (Laz.) My nemáme svoje kožtičky na to, aby sme ich nosili na jarmok. (Jégé) Oni horu poznajú ako svoju dlaň. (Hor.)

● hovor. myslieť si svoje ponechávať si svoj názor, svoju mienku; stáť, trvať na svojom neupúšťať od svojho presvedčenia, nemeniť rozhodnutie; hľadieť si svojho nemiešať sa do cudzích záležitostí; vždy len svoje (svoju pesničku) hudie opakuje, hovorí stále to isté; vykonať, spraviť si svoje splniť povinnosť; vytrpieť si svoje prekonať veľké ťažkosti, útrapy; viesť si svoje (Taj.) nedať sa prehovoriť, hovoriť o tom istom; prísť si na svoje dostať, čo komu patrí, dobre pochodiť; povedať (si) svoje vysloviť svoj názor, svoju mienku, všetko, čo sme chceli povedať; expr. povedať niekomu svoje čo si myslíme o ňom; ísť (si) po svojom kto kam chce; ísť (si) svojou cestou konať podľa svojho presvedčenia, samostatne; jediný svojho druhu osobitný, zvláštny, originálny, zriedkavý; nebyť vo svojej koži necítiť sa dobre; mať svoje roky a) byť dospelý; b) nebyť už mladý; byť vo svojom živle robiť niečo s veľkým potešením, rád; (sám) pre svoju osobu pre seba; byť na svojom mieste dobre zastávať zverenú úlohu; žiť, konať podľa svojej hlavy (raj.) podľa vlastného uváženia, individuálne; mať niečo zo svojej hlavy sám od seba, nie od iného; samostatne, bez pomoci iného na niečo prísť; byť (už) vo svojej koľaji (Tim.) znova nadobudnúť duševnú rovnováhu, spokojnosť, byť (už) pokojný;

2. vlastný, nie cudzí: Prvý raz mali svojich dvadsať-tridsať zlatých v ruke. (Taj.) Odbavil som Štedrý večer prvý raz na svojom chlebe (Taj.) ako zamestnaný. Paľo nechcel veriť svojim očiam (Sev.) čudoval sa tomu, čo videl. Doma seď, svoj chlieb jedz. (prísl.) Dá vytlačiť [dielo] svojím nákladom. (Záb.) Svoj veľký majetok zle spravoval. (Jégé); hovor. bývať vo svojom vo vlastnom dome; Kúpil im ich zo svojho (Tomašč.) z vlastných prostriedkov; byť vo svojom doma; cítiť sa ako vo svojom ako doma; domáhať sa svojho toho, čo niekomu skutočne patrí; Nič nepatrí mi, nič nenazval som svojím. (Rúf.) Rozprával, motal to, čo od Miška počul, ako svoje. (Taj.); hovor. budú svoji budú manželia

● hovor. nech si pred svojimi dvermi zametá nech sa stará o svoje veci; podnikať niečo na svoju päsť, na svoju ruku samostatne, bez cudzej pomoci; mať svoj rozum byť dostatočne samostatný, vedieť si poradiť; mať svoju hlavu byť tvrdohlavý, svojhlavý; vziať niečo za svoje osobitne sa na niečo podujať, vziať na osobitnú starosť; púšťať sa na svoje krídla začať sa osamostatňovať;

3. nezávislý, samostatný: hovor. je svojím pánom, svojou paňou nik mu (jej) nerozkazuje; Chlap má byť celý svoj a neuznávať autority. (Vaj.) V službe je človek nie svoj, ale iného. (Tim.) Koľkú to má cenu, keď kto chce a môže mať svoju vôľu, sám keď rozhoduje nad sebou. (Taj.)

4. charakteristický pre istú osobu, svojrázny, svojský, osobitný, osobitý: Je však svoj, sám a nový. (A. Mat.) Vie, čo, kam, je povedomá, svoja. (Taj.) Ona hovorí svojím jazykom, mysli svojou logikou. (Vaj.) Maguš, svojím spôsobom múdry, uhádol, že Igorovi voľačo priľahlo dušu. (Jaš.) Paulinka je tiež zaujatá svojím spôsobom. (Švant.) Mladého pána vybije na svoje kopyto (Záb.) vychová podľa seba; hovor. (robiť, hovoriť, vysvetľovať si niečo ap.) po svojom svojsky, osobitne, ako sami chceme;

5. patričný, príslušný, náležitý: Položila kľúč na svoje miesto. (Taj.) Spravím si svoju prácu, zodpovednosť mať nebudem. (Laz.) Všetko má svoj čas. (Jes.); každému svoje; svojho času kedysi.

6. majúci priateľský, dôverný pomer k niekomu, blízky (v zmýšľaní), známy, nie cudzí; náš: Majú na čele mesta vzdelaného starostu a svojho človeka. (Tat.) Nie dosť na tom, že cudzí ľudia vás naťahovali na škripec, ale už aj svoji, tunajší ľudia začínali agitovať. (Tat.) Oni majú všetko svojich: od farára, rechtora až po toho sviniara (Taj.) z vlastnej obce; spodst. Ide medzi svojich, ktorí ho obstanú a nepustia. (Ráz.)

7. spodst. svoj, svoja, svoji príslušník (príslušníci) rodiny: Nikoho nemá tu zo svojich, tak vyzerá ani najdúch bez otca-matere. (Laz.) Neraz mysli aj na svojich doma. (Švant.) A ty lepšie prizeraj svoju (Urb.) manželku, ženu. Milá pod oblôčkom svojho oplakáva (J. Kráľ) milého. Možno chcel tej svojej zaimponovať (Bedn.) milej.