svedčať, -í, -ia i svedčiť1, -í, -ia nedok.
1. (komu, čomu i bezpredm.) slušať, pristať, hodiť sa, byť vhodný: klobúk mu dobre svedčí; Skúša robiť pohyby hlavou, plecami a driekom, o ktorých predpokladá, že by jej mohli svedčať. (Švant.) Včera ti páni povedali, že nám to vraj svedčalo. (Kal.) Šaty jej k tvári veľmi dobre svedčili. (Jégé); neos. Svedčalo mu pri nej, takému omladnutému. (Kuk.) Na jej tuhom, tvrdom tele všetko svedčalo ako uliate. (Vaj.)
2. (komu, čomu) prospievať, vyhovovať: Kedysi si bol mužnejší. Tu ti akosi nesvedčí. (Min.) Mníchovské prostredie svedčilo Hanulovým intenciám. (Al.)
3. obyč. neos. (komu i bezpredm.) patriť sa, slušať sa, svedčať sa: Keď ju (rybu) upečú ako svedčí, je veľmi chutná. (Kuk.) To je žena ako svedčí. (Kuk.) Nesvedčilo mladému dievčaťu vyzerať na cestu, akoby vyčkávalo niekoho. (Vans.);
opak. svedčievať, -a, -ajú
|| svedčať sa i svedčiť sa neos. (komu, na koho, s neurč., so spoj. aby i bezpredm.) slušať sa, patriť sa: Vojsť do hostinca v jeho odeve sa mu nesvedčalo. (Jes.) Aj sa to na chlapca nesvedčí, vraj — batohy vynášať. (Taj.) Platil som, ako sa na gavaliera svedčí. (Jes.) Nesvedčalo sa biť chlapca. (Kuk.) Svedčalo by sa, aby mi naše rodiny podali pomocnú ruku. (Al.) Privykneš vystupovať ako sa svedčí. (Kuk.);
opak. svedčievať sa
svedčiť2, -í, -ia nedok.
1. (bezpredm., proti komu, na koho, pre koho, za koho) vypovedať pred súdom ako svedok, byť svedkom: falošne, krivo s.; Mám zradiť vlastného otca? Mám ísť a svedčiť proti nemu? (Urb.) Povedz žene — deťom, že ma vešajú a že Juro Duboš svedčil na mňa. (Jégé);
pren. vydávať svedectvo: Sekera zostala na dvore a teraz svedčí proti kováčovi. (Jil.) Proti mne svedčí nielen klebeta, ale i pravda. (Vaj.)
2. (so spoj. že) tvrdiť, dosvedčovať: Počal sluhovi svedčiť, že on to nevedel, že je to zakázané. (Taj.) Našli sa i takí, čo svedčili, že videli „tátoša“, to jest koňa, na akom lietajú v povetrí. (Záb.)
3. (komu i bezpredm.) súhlasiť s niekým, prikyvovať, prisvedčovať: Ondro kýval hlavou. Aj svedčil bratovi, aj v duchu nesúhlasil. (Hor.) Kto mlčí, ten svedčí. (prísl.)
4. (o čom, o kom, so spoj. že i bezpredm.) ukazovať, prejavovať, prezrádzať niečo, nasvedčovať, vydávať svedectvo: Narazil na pichľavé, zlé oči, ktoré nesvedčili o obdive. (Urb.) Staré potreby tu visia, svedčiac o sláve magnátskeho rodu. (Ráz.) Kŕčové strhávanie svedčí o nej, že je živá. (Sládk.) Tupé údery svedčili, že výtok ubíjajú krátkym štopárom. (Hor.) Hatia ho plniť, ako svedčí zákon. (Kuk.);
opak. svedčievať, -a, -ajú;
dok. k 2 dosvedčiť, k 3 prisvedčiť