svedčať, -í, -ia i svedčiť1, -í, -ia nedok.
1. (komu, čomu i bezpredm.) slušať, pristať, hodiť sa, byť vhodný: klobúk mu dobre svedčí; Skúša robiť pohyby hlavou, plecami a driekom, o ktorých predpokladá, že by jej mohli svedčať. (Švant.) Včera ti páni povedali, že nám to vraj svedčalo. (Kal.) Šaty jej k tvári veľmi dobre svedčili. (Jégé); neos. Svedčalo mu pri nej, takému omladnutému. (Kuk.) Na jej tuhom, tvrdom tele všetko svedčalo ako uliate. (Vaj.)
2. (komu, čomu) prospievať, vyhovovať: Kedysi si bol mužnejší. Tu ti akosi nesvedčí. (Min.) Mníchovské prostredie svedčilo Hanulovým intenciám. (Al.)
3. obyč. neos. (komu i bezpredm.) patriť sa, slušať sa, svedčať sa: Keď ju (rybu) upečú ako svedčí, je veľmi chutná. (Kuk.) To je žena ako svedčí. (Kuk.) Nesvedčilo mladému dievčaťu vyzerať na cestu, akoby vyčkávalo niekoho. (Vans.);
opak. svedčievať, -a, -ajú
|| svedčať sa i svedčiť sa neos. (komu, na koho, s neurč., so spoj. aby i bezpredm.) slušať sa, patriť sa: Vojsť do hostinca v jeho odeve sa mu nesvedčalo. (Jes.) Aj sa to na chlapca nesvedčí, vraj — batohy vynášať. (Taj.) Platil som, ako sa na gavaliera svedčí. (Jes.) Nesvedčalo sa biť chlapca. (Kuk.) Svedčalo by sa, aby mi naše rodiny podali pomocnú ruku. (Al.) Privykneš vystupovať ako sa svedčí. (Kuk.);
opak. svedčievať sa