stupnica, -e, -níc ž.
1. rad veličín, hodnôt, stupňov v určitom slede, v rozlišovaní al. hodnotení, škála, rozpätie: s. farieb; farebná s.; Umenie Šolochova tvorí širokú stupnicu výrazovosti. (Piš.) Vyšvihol sa až na prvé miesto v stupnici krajinských hodností. (Zúb.) Usiloval sa kráčať dohora na spoločenskej stupnici (Kuk.) v postavení, v spoločnosti; škol. s. známok, štvorstupňová s.;
hud. rad tónov idúcich za sebou v určitom poriadku, obyč. v rámci. jednej oktávy: durová (tvrdá), molová (mäkká) s., chromatická, diatonická s., lydická, dórická, frygická s.; pentatonická s. päťtónová (prírodná); obch. cenová s.; min. s. tvrdosti, Mohsova s. podľa ktorej sa meria tvrdosť minerálov;
účt., peňaž. skrátený názov pre stupnicový výpočet úrokov v stupnicovom kontokorente (bežnom účte);
2. miera, mierka, meradlo rozličného druhu a tvaru na meracích prístrojoch al. zariadeniach: s. teplomeru, barometra; geom. uhlová s. na meranie uhlov;
rádiotel. zariadenie, na ktorom sú zaznamenané dĺžky vĺn a rozhlasové stanice;
stupnicový príd. zried.: hud. s. rad; účt., peňaž. s-á forma účtu; stupnička, -y, -čiek ž. zdrob. k 2