strcať p. strkať
stŕčať p. strkať
strčiť, -í, -ia dok.
1. (koho, čo, do koho, do čoho i koho čím) buchnúť, stuchnúť, vraziť, drgnúť: s. do niekoho, do niečoho lakťom, prstom, rukou, palicou; Onehdy strčil bicyklom Lopára. (Tim.)
2. (čo, koho do čoho, kam) vložiť, vopchať, zastrčiť, zasunúť, vsunúť: s. niečo do vačku, do vrecka, do kap. sy, do mecha, do vreca; s. prst do úst; s. ruku do niečoho; Strčil fľašu za košeľu. (Taj.) Vzal okovanú palicu, strčil ju do diery. (Hor.) Strčil papagája do klietky (Jes.) zatvoril. Strčila hlavu do dvier (Tim.) nakukla, nazrela dnu.
● hovor. expr. s. niekoho do vačku, do kapsy vyniknúť nad niekoho, prevýšiť niekoho schopnosťami; s. nos do všetkého a) všade sa pozrieť, vopchať; b) do všetkého sa zamiešať;
3. (koho, čo do čoho, kam) zhodiť, sotiť: Choďte ďalej, lebo hneď tohto strčím do garádu. (Tim.) Tak nenávideli otca, že by ho neboli ľutovali do priepasti strčiť od žiaľu i zlosti. (Taj.) Ba ver’ hlavou dolu strčiť z túrne toho žačkova Bedákovie, čože tam chce? (Tim.) Chalúpka, aby ju vietor-grobian nestrčil, prichýlená je jedným plecom k vŕše ku. (Taj.); pren. S tým ich ani nestrčíme nižšie, ani nezdvihneme (Tim.) neponížime.
4. expr. (čo komu) dať (do ruky), podať: Potom mi vše strčil dohánu v handričke i papierikov na cigarety. (Taj.) Zavolá si Miša a strčí mu písmo do ruky. (Heč.) Apolena strčila jej peceň chleba do ruky. (Laz.) Razom sa nahneval sluha a strčil naspäť Poliakovi päták. (Taj.)
● s. niečo niekomu pod nos položiť tak blízko, aby si to všimol, upozorniť niekoho na niečo;
5. expr. (koho do čoho, kam) násilím niekde dostať, umiestiť: Podívajú sa, či by ťa nemohli strčiť do uniformy (Karv.) urobiť ťa vojakom. Ale i dcéru sa vám podarilo strčiť pod čepiec (Urb.) vydať. Ja nechcem, aby si ma strčila do tej maškary. (Barč)
6. expr. (čo do čoho) vynaložiť, vložiť, venovať (obyč. peniaze): Pravda, čosi strčil do prestavby kaštieľa. (Jégé) Vraj toľký groš pre nič strčiť do hrtana takému skaderuka-skadenoha. (Mor.)
7. zried. (čo) zhodiť z nôh, vyzuť (topánky, papuče ap.): Vychytil sa do tanca, najdriev v pantofliach, že len tak lupkalo, a potom i tie strčil z nôh a bosý dubil o milých päť. (Taj.);
nedok. 1, 2, 4 strkať
|| strčiť sa expr. (do čoho, kam) zaujať niekde nejaké miesto: Miesto nej strčil sa sám všade, kde bolo ťažšie (Tim.) zastúpil ju. Nemal sa kam strčiť so svojím novučkým diplomom (Vaj.) nemohol si nájsť zamestnanie;
nedok. strkať sa
strkať, -á, -ajú (nár. stŕčať, -a, -ajú i strcať, ia, -ajú) nedok.
1. (koho, čo, do koho, do čoho i koho, čo čím) búchať. štuchať, vrážať, drgať, dzugať: Deti zas strkali mladšie. (Vans.) No len poďte, poďte, — strkali do nich. (Ráz.) Svet okolo sa vlnil, tĺkol a strkal do neho. (Gráf) (Žrebec) začal prevŕhať, strkať a mliagať všetko, na čo naďabil. (Žáry) Chce nimi [nohami] každého strcať. (Kal.); s. niekoho lakťom, rukou, palicou;
2. (čo do čoho; koho, čo kam) vkladať, pchať, zastrkovať, zasunovať: s. niečo do vreca, do diery, do vrecka, do kapsy; Holé ruky strkal pod tenký kabát. (Gráf) Opretý lakťom na okno, hlavu strkal dnuká. (Kal.) Mišo strkal do zásobníka štíhle náboje. (Cráf) Vlkolak svoje dcéry do jamy stŕča. (Dobš.) Darmo som stŕčal nos do knižky. (Tim.) Strkali hlavy dohromady, gestikulovali kŕčovite. (Vaj.) Ako by ťa mohol strcať do toho istého vreca. (Kuk.); pren. expr. Strká ho do nešťastia a dlhov (Brez.) zaťahuje.
● hovor. s. nos do niečoho miešať sa, pliesť sa, zbytočne sa starať o niečo;
3. expr. (čo komu, čo kam) dávať, podávať, pchať: Prinášal noviny a strkal ich haviarom. (Hor.) Nakloní hlavu nad stôl, blízo ju strkajúc k Širickému. (Tim.) Po dve [zápalky] strkali strážnici dieročkou vo dverách. (Taj.) Strkal majstrovi noviny pred oči. (Ondr.)
● hovor. s. niekomu niečo pod nos zblízka ukazovať;
4. (koho) postrkom, sácaním hnať pred sebou, socať: Chytí ho za ruku a strká dvermi. (Al.) Minuli sa časy, keď nás mohli strkať a hnať, kam sa im zachcelo. (Žáry);
opak. strkávať, -a, -ajú;
dok. k 1-3 strčiť
|| strkať sa (nár. i strcať sa)
1. socať sa, drgať sa, štuchať sa navzájom: Deti chvíľami vyprskli v smiech a strkali sa. (Jil.)
2. (do čoho, do koho) narážať, vrážať, štuchať: Chodil rozčúlene po izbe, strcajúc sa do náradia. (Jégé)
3. expr. (čím) ísť, predierať sa narážajúc do niečoho; pren. A srdce moje zasa lúšti, prečo sa strciam životom (Ondr.) blúdim, žijem bez cieľa.
4. hovor. (do čoho, kam) pchať sa, tisnúť sa, vtierať sa: Zazrie na ruku Čipčanovu, čo sa jej strkala tam do karát. (Tim.) Do príbuzenstva sa silou-mocou strkajú. (Vaj.);
dok. k 1, 4 strčiť sa