strašidlo, -a, -diel str.
1. bytosť vybájená ľudskou fantáziou a poverou, ktorá vraj strašievala ľudí, mátoha: veriť v s-á; báť sa s-a; Rozprával mu o rozličných strašidlách a zjaveniach. (Jégé) Mamička, bojím sa, strašidlo vidím tam v kúte. (Al.) Všetko rozčuľuje fantáziu nevestinu: nie div, že ukazujú sa jej strašidlá. (Kuk.);
pren. expr. o človeku, ktorý istým spôsobom budí strach, hrôzu: Teda mám strašnú povesť. Strašidlo. (Vaj.) Lebo nezamestnaný je strašidlo. (Ondr.)
● chodiť, tmoliť sa ako s. ako bez života; maľovať s. na stenu (Kuk., Urbk.) vopred bezdôvodne rátať so zlým koncom, s neúspechom;
2. strašiak, hastroš: Bol otrhaný ako strašidlo. (Jil.) I za strašidlo do maku by bol súci v tomto vystrojení. (Al.)
3. expr. človek (zried. zviera) vzbudzujúci (-e) odpor svojím chatrným, zlým výzorom, zovňajškom al. chovaním: Načo sa také strašidlo vláči medzi statočných ľudí, čo nevie jesť, ani piť. (Kal.) Ako by chcela teba Zuzka? Najkrajšie dievča — strašidlo? (Kuk.) Ty strašidlo! (Jégé) A ja aby som sa trápila s rohatými strašidlami, čo im boky trčia ako slonie kly (Skal.) s chudými kravami.
4. kniž. strašidelná predstava, prízrak: s. vojny, revolúcie; s. nezamestnanosti; s. panslavizmu (Škult.);
strašidlový príd. k 1: s-á príhoda (Tat.) v ktorej sa hovorí o strašidlách; s. snár (Kost.)