stolička, -y, -čiek ž.
1. súčasť bytového zariadenia, kus nábytku rozličným spôsobom upravený na sedenie pre jedného človeka: sadnúť (si) na s-u, sedieť na s-e, ponúknuť niekomu s-u; slamená s. ktorej sedacia časť je upletená zo slamy; plátenná s. ktorej sedacia časť je z plátna; pletená s., trojnohá s., kuchynská s.; skladacia s. ktorú možno skladať a rozkladať; hojdacia s.; detská s.; V spálni boli porozostavované kreslá a stoličky, zastreté kobercami a kožušinami. (Jégé) V izbe je posteľ, stôl, diván, umývadlo, niekoľko stoličiek a na zemi trstinový pokrovec. (Vám.)
● sedieť na dvoch s-ách mať dva protichodné záujmy, byť nerozhodný, kľučkovať medzi dvoma stranami;
2. (obyč. v mn. č.) široké zuby u človeka a zvierat v zadných častiach čeľustí;
3. šport. slang. druh faulu na protihráča, úmyselné podrazenie protihráča pri hre (napr. pri futbale);
stoličkový príd.: hovor. s-á továreň na výrobu stoličiek