stoicizmus -mu m. antický filoz. smer hlásajúci najmä potrebu poznať prír. zákony a potrebu životnej vyrovnanosti;
stoik -a mn. -ci m. stúpenec stoicizmu;
pren. kniž. vyrovnaný, pokojný človek;
stoický príd.: s-á filozofia; s. pokoj, postoj;
stoicky prísl.: s. znášať nešťastie
stoik -ka pl. N -ici G -kov m.
stoik -a m. ‹g›
1. stúpenec stoicizmu
2. kniž. pokojný, vyrovnaný človek, ľahostajný voči vonkajším dojmom a pod.;
stoický príd.: s-á filozofia, škola; – zachovať s. pokoj;
stoicky prísl.: s. vyrovnaný človek
stoik, -a, mn. č. -ci m. prívrženec starogréckeho filozofického smeru zdôrazňujúceho poznanie zákonitostí prírody, praktické uskutočňovanie mravného ideálu a prekonávanie náruživostí vôľou;
pren. kniž. pokojný, vyrovnaný, chladnokrvný človek: V utrpení telesnom je stoik, v duševných snahách rozsudný, tichý pozorovateľ. (Vlč.) Nemohol som predsa hrať stoika. (Fig.)
stoik m prívrženec starogréckeho filozofického smeru zdôrazňujúceho poznanie zákonitostí prírody, praktické uskutočňovanie mravného ideálu a prekonávania náruživostí vôľou: stoicus: sstogjka nasledowač (KS 1763); a tu se zahanbugj stoicy, tak rečenj fylozofy, kteri to zmisslegi, že milosrdenstwj, utrpnost a litost wjceg zlehčuge čloweka zmužjleho, nežlj ozdobuge (CS 18. st); stoický príd: nektery epikurégsky a stoytsky mudrci dohadowali se s nym (Ezdrášom) (KB 1756); institutio stoica: naučenj sstogické; stoice: podlé sstogjckého rozumu (KS 1763)