Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

spravodlivý príd.

1. kt. objektívne hodnotí, rešpektuje právo iných; kto rešpektuje, zachováva právo; náb. kto žije podľa Božieho zákona: s. sudca, učiteľ; s. človek; buď k nemu s.

2. zhodujúci sa so zásadami nestranného hodnotenia, práva: s. rozsudok, trest, boj za s-ú vec

3. podopretý dôvodmi, odôvodnený, oprávnený, správny, primeraný: s-á klasifikácia, s. hnev

4. hovor. expr. pravý (význ. 3), nefalšovaný, kvalitný: fľaša s-ej slivovice; to je s-á pravda

● expr. → spať spánkom s-ých;

spravodlivo prísl. k 1 – 3: s. rozhodnúť, vládnuť, s. sa rozhorčiť;

spravodlivosť -i ž.

1. k 1 – 3: s. sudcu, sociálna s.; mať cit pre s.; s. rozsudku, dožadovať sa s-i

2. kniž. (súdny) orgán zabezpečujúci právo: neujde s-i i pren. spravodlivej odplate

3. náb. vôľa človeka dať Bohu a blížnemu, čo im patrí

spravodlivo 2. st. -vejšie prísl.

spravodlivý (star. i spravedlivý), 2. st. -ejší príd.

1. nestranne hodnotiaci, uznávajúci a rešpektujúci práva druhého: s. človek; s. učiteľ; s. sudca; Bol človekom k sebe i druhým spravodlivým. (Hruš.); spravodlivé srdce otca (Rys.); Slniečko bolo spravodlivé, rovnako delilo tomu i onomu. (Hor.); s. spoločenský poriadok; Bože spravodlivý, čo tá má peňazí! (Jégé) výraz prekvapenia; pren. čistý a spravodlivý život (Žáry) ktorý je v súlade so zásadami spravodlivosti, čestný

● spať spánkom s-ých a) dobre, pokojne, bezstarostne; b) o mŕtvom;

2. ktorý je v súlade so spravodlivosťou, odôvodnený, oprávnený: s-é požiadavky, s-é ocenenie, s-á odmena; s. rozsudok, trest; s. boj; s. hnev; bojovať za s-ú vec; najšľachetnejšia a najspravedlivejšia túžba (Štúr); polit. s-á vojna obranná, nie útočná, nie dobyvateľská; pren. s. spánok (Ondr.) pokojný;

3. expr. majúci žiadanú akosť, pravý, správny, nefalšovaný, skutočný: Na radostník chcem fľašu spravodlivej slivovice. (Tat.) Na truhle bolo spravodlivé meno Macovo. (Taj.) Len mi povedz, ale spravodlivú pravdu. (Kuk.);

spravodlivo (star. i spravedlivo) prísl. v súlade so spravodlivosťou; oprávnene: s. si niečo zaslúžiť; s. niečo rozdeliť; s. rozhodnúť; s. panovať (Kal.);

spravodlivosť (star. i spravedlivosť i spravedlnosť), -ti ž.

1. vlastnosť toho, čo (kto) je spravodlivé (-ý); nestrannosť v hodnotení, uznávanie a rešpektovanie práva druhých: sociálna s.; dovolať sa s-i; domáhať, dožadovať sa s-i; Nech ho potrescú, ak je na svete dajaká spravedlivosť. (Jil.); pren. Videl by v tom prst spravodlivosti, keby niekto podpálil Smoliarovo stavisko (Fig.) prejav, zásah spravodlivosti.

2. správnosť, oprávnenosť: uznávať s. cudzích požiadaviek;

3. zastar. úradné rozhodovanie podľa právnych predpisov pri sporoch, prečinoch ap., súdenie: vykonávanie s-i; ujsť s-i; Pán rechtor bol už starý, spravedlnosť prisluhoval preceptor. (Kuk.); pren. Nevydám sa do rúk levočskej svetskej spravodlivosti (Zúb.) svetskému súdu.

4. v názvoch orgánov, inštitúcií, ktoré majú na starosti súdnictvo: Ministerstvo s-i; povereník SNR pre s.; pren. kniž. rameno spravodlivosti (Karv.) polícia, súdnictvo