spona, -y, spôn ž.
1. zariadenie na spínanie, predmet, ktorým sa niečo spína (napr. vlasy, šaty, knihy), obyč. ozdobný, spinka: ozdobná, zlatá s.; s. do vlasov; opasok s kovovou s-ou; zopäť šaty sponou; bachraté folianty so striebornými sponami (Mor.); Jaroslava hľadela naň, baviac sa rozpačito so sponou na prsiach. (Jégé); pren. Roztrhal zväzky s rodom, tie spony večnekrásne (Hviezd.) zväzky, putá, to, čo ho spájalo;
tech. súčasť konštrukcie spínajúca viac častí;
anat. kosť spájajúca panvové kosti: lonová s.;
2. čo spája, sprostredkuje spätosť, spojenie;
lingv. pomocné sloveso byť spájajúce podmet s neslovesnou časťou prísudku, kopula, sponové sloveso; v rýchlopise bod al. čiara oddeľujúca(-i) dve samohlásky, aby nesplynuli;
hud. (v notách) svorka spájajúca niekoľko notových osnov patriacich jednému hudobnému nástroju;
sponový2 príd.: s-á kosť; s-é sloveso spona;
sponka, -y, -niek ž. zdrob. k 1: s. do vlasov;
kanc. upravený drôtik na spínanie spisov;
veter. prvý článok prsta koňa, prežúvavcov a ošípaných;
sponkový príd.: veter. s-á kosť