spolok, -lku m.
1. organizované združenie viacerých osôb s istým cieľom, určením, podľa úradne schválených stanov (dnes obyč. spoločnosť, sväz, združenie ap.): Spolok pre chov drobného hospodárskeho zvieratstva; Spolok sv. Vojtecha; zastar. čitateľské, spevácke, divadelné, literárne, študentské, telocvičné, samovzdelávacie s-y; hasičský, rybársky s.; potravný s.; s-y miernosti, triezvosti; dobročinné, náboženské s-y; s. pre ochranu zvierat (napr. proti týraniu zvierat ap.); predseda s-u, stanovy s-u; zaloziť s.; pracovať v s-u, v s-och;
2. obyč. v mn. č. spolky expr. spolčovanie, obyč. nie čestné; obcovanie, styky: dať, dávať sa s niekým do s-u; Máš spolky s Puchalom. Ty ani nevieš, ako si škodíš. (Skal.) Baba Dora má byť striga. Má s ňou tajné spolky. (Taj.) Starý sklenár bráni Katrene mať spolky s Janom (Kuk.) bráni im schádzať sa. Tie tvoje obchody, spolky neslúžia ti na spokojnosť. (Tat.)
● hovor. spolky — čertove volky (porek.) Z mnohých stykov, kamarátstiev vznikajú nepríjemnosti, nečestné činy;
3. zastar. združenie ľudí, spoločnosť, skupina, spoločenstvo: Vyprosí si každý takú druž, z takého spolku naveky sa vzdiali. (Hviezd.); vdova, ktorú svet do svojho spolku prijať nechce (Kal.); Mesiačku, ty si môj súdruh pravý; tretí vo spolku, je kocúr plavý. (Vaj.) My dvaja, Ivan a ja do spolku, napísali sme lístok (Šolt.) spolu Nedalo sa určiť, či topoľ, či vagón nástojí pridŕžať sa v spolku (Gab.) držať pospolu;
spolček, -a m. zdrob. expr. obyč. iron.