spolčiť, -í, -ia. rozk. -či/spolč dok. kniž. (koho, čo; koho, čo s kým, s čím) spojiť, združiť, dať dovedna: ich spolčiť manželstvom (Hviezd.); dal by sa do spania a sníčky spolčil s tichými bleskami (J. Kráľ); S ním spolč snahy, s ním zlúč túžby v rodoláske neskonalej. (Hviezd.) Príde doba zhody, čo spolčí v borbe, v práci, v snení. (Krčm.) Nenávideli sa, ale neláska k Albertovi ich spolčila. (Zván);
nedok. spolčovať
|| spolčiť sa (s kým, s čím, proti komu, proti čomu i bezpredm.) spojiť sa, združiť sa, dostať sa dovedna; stať sa spoločníkom: spolčiť sa v dôvere novej (Hviezd.); V nich nespolčil sa mráz so zimou. (Hviezd.) Spolčia sa, vovedno letia a bzučia. (Fig.) Našli pomoc, spolčili sa v JRD. (Skal.) Okolití sa spolčili proti nim. (Kuk.) (Krčmár) sa spolčí so zbojníkmi. (Kuk.);
nedok. spolčovať sa
spolčovať sa, -uje, -ujú nedok. (s kým, s čím, proti komu, proti čomu i bezpredm.) spájať sa, združovať sa, dávať sa dovedna; stávať sa spoločníkom: Neradi sa spolčujú s tými, ktorí nepatria k nim. (Vans.) „Aj ja som toho presvedčenia“ — spolčujem sa ochotne s Jožkom. (Gab.) Spolčuje sa s udavačmi. (Heč.); keď sa spolčuje [hráč] proti nepriateľovi v kartách (Jes.); právo s. sa spolčovacie právo;
dok. spolčiť sa
|| spolčovať (koho, čo) spájať, združovať, dávať dovedna: [Víchrica hnevu] spájala ich všetkých jediným a spolčujúcim pocitom odporu. (Jil.) Nebolo tu ohnivka, ktoré by spolčovalo všetkých týchto ľudí rozličných pováh. (Jes-á);
dok. spolčiť