spolčenie, -ia str. kniž. spojenie, zjednotenie, združenie, zomknutie sa do celku: spolčenie a jednota (Škult); plemien s. (Hviezd.); [Endre Ady] volá po „spolčení vôle a spolnej veci“. (Štítn.)
spolčenie [-ie, -í] s 1. spojenie, zjednotenie; spoločenstvo: gakj gest spolek sprawedlnosty s neprawosty a gake spolčenj kostela božjho z modlamy (WO 1670); pro sporadany (mlynárov), stowarisseny a spolčeny gegich te giste artykule gim gsu k widany dopusstene (CA 1698); a gake zrownany Krista s Belialem a gake spolčeny chramu božjho s modlarny (Le 1730); gako techdy može se stati, aby Maria, Matka boska, pripogila se k temu spolcenu, k teg čelatce (MS 1758) 2. splynutie, spojenie, zlúčenie: magjce spolecznú zmluwu stranj spolčzenj negprwé gruntu nebosstjka Gyrika Chluda gmenowaných syruot otcze a spolčzenj statku tež wsseliyakého pohnutého Adama Trizny (MARTIN 1604); jednim on jeszt nye prék zmésányá obitzajov, alye prék szpoltsenyá oszobi (MCa 1750); swatost stawu manželskeho jest spolčeni ženi a muže duchowne w jedno tělo skrze slowá (PW 1752)