spokojný príd.
1. prejavujúci uspokojenie, súhlas, vyrovnaný: s. človek, s-á tvár, s. sám so sebou; byť s. s málom byť skromný
2. pokojný (význ. 1): s-é chvíle, s-é manželstvo;
spokojne prísl.;
spokojnosť -i ž.: výraz s-i
spokojnosť -ti ž.
pohoda 1. priaznivé podmienky na dobré cítenie sa • polahoda: pohoda, polahoda letného večera • zried. lahoda • teplo (príjemný, hrejivý pocit): teplo domova • pokoj: na prácu má doma pokoj • spokojnosť: v manželstve vládne spokojnosť • idyla (pokojný, harmonický život): rodinná idyla
p. aj idyla 1, pokoj 4
2. p. počasie
spokojnosť p. pohoda 1
1. (bezpredm. i s kým, s čím, zried. i o čo) prejavujúci, vyjadrujúci súhlas, uspokojenie s istým stavom, vyrovnaný: s. človek; Podajte si ruky, ak chcete, aby sme boli všetci šťastní a spokojní. (Kuk.) On cíti, že sú s ním spokojní. (Ráz.) Ona bola spokojná o bezpečnosť jeho. (Taj.) Janko bol s výsledkom spokojný. (Zúb.); spokojný sám so sebou (Kuk.); byť s. s málom byť skromný; povedal so spokojným úsmevom (Zúb.); s-á tvár (Vaj.) s výrazom spokojnosti;
2. bez vzrušenia, výkyvov ap., nie búrlivý, pokojný: s-é chvíle; Jej ranný sen nebol spokojný. (Vaj.) Odmeraným, spokojným krokom obišiel okolo pece. (Hor.) Za Anapou ležala spokojná voda (Jil.) ticho tečúca; spokojné, ba šťastné manželstvo (Taj.);
spokojnosť, -ti ž. stav toho, kto (čo) je s niečím, s niekým al. v niečom spokojný(-é): prejavovať s. s niečím, s niekým; mať výraz s-i na tvári; urobiť niečo na všeobecnú s., star. i k všeobecnej s-i