spiaci [-ia-, -í-, spají-, spijí-] príd
1. kt. spí: kdiby (učeníci) bily pewne werily, že gest (Kristus) prawy Buh, techdy by bily musely werity, že gim gak spicy, tak take bdicy muže s pomocy prispety (Le 1730); sinowe Noemowy widice, ze Cham, brater gegich, z otca sweho spigiciho a gak nalezi nahotu swogu zakritu nemagiciho, smich robi (SPr 1783); wšecko to, čo bďíca panna rozvažovala i v spajícej misli sa plétlo (BR 1785)
F. nepotreby ossy dražiti, ani staré rany yatriti, ani spjcych psů buditi (SiN 1678) zasahovaním do niečoho vyvolávať nepríjemnú reakciu
2. určený na spanie: wysoka spiacy stolica s tlačzeneho remeňa gedna (M. S. JÁN 1697)