sotva, zdôraznené sotvaže (nár. i sotvy, zdôraznené sotvyže)
I. čast.
1. skoro nie, takmer nie, ledva, len-len že: Zašli do hospody, kde sa sotva pomestili. (Záb.) Mater sotva nohy za sebou vláčila. (Švant.) Sotva sa na ňom držali handry. (Min.); sotva badateľný úsmev (Čaj.); sotva viditeľný chodníček (Zúb.); dievčina sotva dvadsaťročná (Kuk.);
2. vyjadruje pochybnosť, mierny zápor, pravdepodobne nie: Pre [Agnešku] sotva budem môcť niečo usporiť. (Záb.) Hostina a muzika išla tak, ako sotva na ktorom veselí. (Kuk.) V meste ak bolo včelárov päť, aj to sotva. (Jes.) Povie. Dobre sa majte — ale sotvy i to. (J. Kráľ) Vnímala a cítila to tak aj Adelka? Sotva. (Zúb.)
II. spoj. podraď. časová (obyč. s min.) uvádza vedľajšiu vetu, ktorej dej sa uskutočnil tesne pred dejom hlavnej vety, hneď ako, len čo: Sotva to. dopovedal, v sieni sa ozvali kroky. (Urb.) Sotva stačila prečítať pár riadkov, keď tu už dobehol Jaroš. (Vaj.) Sotvaže usalašil sa v hoteli, už našiel na stole vizitku. (Vaj.) Sotvy pritvorila dvere za sebou, už otec obrátil k nej slová. (Škult) Sotvyže zjajkla, už letel koč s ňou. (Dobš.)
sotvaže p. sotva