sluchy p. ucho 1
ucho 1. orgán na vnímanie zvuku; jeho vonkajšia časť: malé, odstávajúce uši, poškrabať sa za uchom • sluch: mať dobré uši, dobrý sluch • expr.: ucháľ • ušisko: chytil ho za uchále, ušiská • expr. lopúch (veľké ucho) • poľov. slang. pomn. sluchy (uši zvieraťa)
2. p. začiatočník 3. p. držadlo
slucha, -y, obyč. mn. č. sluchy1, slúch ž. (star. i sluchy, -chov m.) časť medzi vonkajším očným uhlom a uchom, spánky: V sluchách ju pichá. (Tim.) Na sluchách mu navierajú žily. (Chrob.) Mňa trhá v sluche. (Jes.) Katici už nebúcha v sluchoch. (Kuk.)
sluchy1 p. slucha
sluchy2, slúch ž. pomn. poľov. slang. uši zvieraťa
slych2, -u, obyč. mn. č. slychy, -ov m. zastar. sluchy
slucha, obyč. pl sluchy, slychy ž časť hlavy po bokoch čela, spánky: mezy sluchy a nosem su lica (KoB 1666); koho hlawa bolj, nech se sluchy namazu (RT 17. st); sen kdo nema, wezmy bjli mak, zetry ženskym mlikem a maž čelo y sluchy (MT 17. st); Pawel geho po slichoch a take czes hlawu uderil (N. MESTO n. V. 1746); (nevesta) prycžinu ginu nedawa swemu oku, na ktere se geg belmo chytilo, krome že gu muž po hlawe, po sluchach bigal (TURIEC 1754); swedek wydel nad sluchou hrcžu krwou zabehnutu (T. MICHAL 1756)