slušný príd.
1. vyhovujúci pravidlám spoloč. správania, zdvorilý, poriadny: s-é vystupovanie; s. človek; to nie je s-é
2. vyhovujúci kvalitou, primeraný, dobrý: s-á strava, s. podnik
3. vyhovujúci veľkosťou, značný: s. plat, s-á suma;
slušne prísl.: s. sa pozdraviť; vie s. po nemecky; s. zarábať;
slušnosť -i ž.
slušivý príd. ktorý človeku sluší, slušiaci (obyč. o odeve): s-é šaty, s-á sukňa slušný príd.
1. vyhovujúci, zodpovedajúci požiadavkám spoločenského správania; zdvorilý; poriadny: s-é chovanie, vystupovanie; s. človek; s. spôsob (Taj., Jégé, Bod.); s-á rodina (Tomašč.);
2. vyhovujúci kvalitou, uspokojivý, obstojný: s. obed, s-á večera, s. byt, s-é šaty; Vrlík mal slušnú chalupu. (Al.)
3. vyhovujúci veľkosťou, počtom, značný, dosť veľký: s. majetok, s-é veno, s-é peniaze, s. plat; Otec jej dal slušnú sumu na vlastné potreby. (Jégé)
4. slušiaci sa, vhodný, náležitý: Bude slušné (bolo by slušné), ak (keby) ... Myslel som si, že je to slušné tak, ako som to ja robil. (Stod.) Jurko sa prebudil prv, než je to slušné. (Heč.);
slušne prísl.
1. spôsobom vyhovujúcim spoločenským požiadavkám; zdvorile: s. sa správať; Baču som slušne pozdravil. (Kuk.)
2. uspokojivo, obstojne, dosť dobre: Zavolám si kamaráta, ktorý vie slušne po taliansky. (Žáry) Na nevojaka strieľate slušne. (Karv.); slušno vetná prísl. zastar. len v spojení je slušno sluší sa, je vhodné: Chudobným je slušno tiež ruky podať. (Sládk.);
slušnosť, -ti ž. súhrn pravidiel náležitého správania, zdvorilosť: Prekročujú medze slušnosti. (Jégé)