slezina -y ž. orgán regulujúci množstvo krviniek a tvoriaci ochranné látky;
slezinový, slezinný príd.: s-ová tepna
slezina -ny -zín ž.
slezina, -y ž. anat. orgán v ľudskom a živočíšnom tele, ktorý uskladňuje červené krvinky a reguluje ich počet;
slezinný i slezinový príd.: lek. s-á sneť infekčná choroba dobytka
slezina, slzina ž orgán regulujúci množstvo krviniek a tvoriaci ochranné látky: lien: slezena (VT 1648); lekarstwj proti bolenj sleziny (KoB 1666); koren waryty v wyne, to pyte zacpany yater, sleziny otwyra (HL 17. st); rozinky sskodj slezine, prospiwagj ledwine (MBF 1721); dag mu (koňovi) zožrat slzinu z swini; proti suchotám od slzini (PL 1787); na lewé strane gest slezyna, která krew rozryzuge (BH 1798) F. kdy budess z nekym stoliti, hled malu slezinu mitj (Se 18. st) pri styku s ľuďmi buď slušný; -ný, -ový príd: (mäta) warena w wyne a medem oslazena zaniesseny žaludkowe, yatrnie, slezine y ginich auduw pruchod otwyra (HL 17. st); o melancholii aneb slezinowe nemocy (HT 1760); lienicus: slezynowá nemoc (KS 1763)
slzina p. slezina