kloniť, -í, -ia nedok. (čo) nakláňať, skláňať, chýliť: V chladné dlane kloní čelo. (Kras.) Len poslúchať a trpieť a hlavy kloniť (Štítn.) podrobovať sa; otrocky hrdé kloniť šije (Vaj.) poddávať sa útlaku;
dok. skloniť
|| kloniť sa nakláňať sa, skláňať sa, nahýnať sa, chýliť sa: Klasovie sa kloní, len žať. (Ráz.); pren. k. sa na stranu niekoho pridávať sa k niekomu, súhlasiť s niekým: Pochybovači začali sa kloniť na Chlebíkovu stranu. (Vaj.) Slnce sa už klonilo k západu (Kal.) zapadalo. Slnce sa už kloní, zato hreje ešte dosť. (Tim.);
dok. skloniť sa
skláňať, -a, -ajú nedok. (čo) ohýbať, obracať smerom dolu: Storočné smrečiská skláňali haluze. (Bod.); s. hlavu;
dok. skloniť
|| skláňať sa
1. ohýbať sa, nahýbať sa, nakláňať sa: Odstrčil všetkých, čo sa nad neho skláňali, a zišiel z voza sám. (Tim.) Skláňame sa nad jeho hrobom. (Pláv.) Topole skláňali sa vo vetre. (Vám.); pren. Skláňa sa pred svojím osudom (Urb.) podrobuje sa mu, nebúri sa.
2. zvažovať sa: Kopec sa skláňa do doliny. (Tomašč.); pren. Slnce sa skláňalo k obzoru (Taj.) pomaly zapadalo. Večer sa už skláňal nad mestom (Zúb.) chýlilo sa k večeru;
dok. k 1 skloniť sa
skloniť, -í, -ia dok. (čo) vychýliť z obvyklej, polohy smerom dolu, zohnúť, schýliť, nachýliť: Malinký králik ulepil sa na vysoký picháč, skloniac ho až k zemi. (Vaj.) Skloňk pobozkaniu cípik zo zástavy! (Jes.) Vetrovský sklonil svoje oči k zemi (Jégé) sklopil. Sklonil tvár do dlani. (Kuk.) Každý, koho pristihol zrakom, sklonil hlavu. (Heč.); pren. Neviem skloniť šiju svoju a povedať: odpusť (Vans.) pokoriť sa.
● do rodnej zeme hlavu skloniť (Horal) zomrieť; nemať kde hlavu (hlavy) skloniť byť bez domova;
nedok. skláňať
|| skloniť sa vychýliť sa z obvyklej polohy smerom dolu, zohnúť sa: Na poli sa jačmeň k zemi sklonil. (Heč.) Evka a Betka sklonia sa nad lavicu. (Ráz.); pren.: Bolo by epochálne, keby sa taký velikán sklonil k maličkej urážanej Katuši (Tim.) znížil sa. K tomu všetkému sa s láskou a úctou sklonil Sládkovič (A. Mat.) pozorne si to všimol;
nedok. skláňať sa