sklo, -a, skiel str.
1. tuhá, obyč. priehľadná hmota majúca značnú tvrdosť, ale i krehkosť; predmet z tejto hmoty, obyč. vo forme tabuľky (napr. na okne ap.): Zaplesne obločné krídla, až sa z nich vysype sklo (Heč.) Začal sa holiť v začmudenom skle okna. (Al.);
sklár. beztvárny tuhý roztok podvojných kremičitanov s prebytočným kysličníkom kremičitým, vyrobený žiarovým spôsobom: tabuľové, zrkadlové, optické, mliečne, olovnaté, kobaltové, duté, jenské, liate, krištáľové, ohňovzdorné, ochranné, brúsené s.; chem. vodné s. roztok kremičitanu sodného a draselného al. zmes oboch; min. mariánske s. väčšie priehľadné dosky sadrovca
● byť hladký ako (ani) s. veľmi hladký; byť ako (ani) s. priehľadný; lesknúť sa, byť ako (ani) zo skla veľmi sa lesknúť; lízať med cez sklo nemôcť užiť príjemnú vec; hovor. daj si to za sklo výraz odmietnutia, opovrhnutia;
2. sklená nádoba al. nádoby, obyč. sklenica al. iné predmety zo skla: Keď fazuľa vychladne dáva sa do skiel. (Vans.) Bola na ňom [na stole] krištáľová váza, ťažké striebro, jemné sklo. (Jégé)
3. sklená hmota obyč. v tvare šošovky s optickými účinkami: zväčšovacie s.; Na očiach má sklá v zlatých rámoch. (Tim.) Mal na nose okuliare s hrubými sklami. (Karv.);
sklíčko, -a, -čok, zried. i skielko, -a, -lok i skielce, -a, -lec str. zdrob. k 1 kúsok skla